….Nevyšlo to….

Kradol som peňaženky. Niežeby som nemal z čoho žiť, ale človek si nejako musí zaplatiť trávu a alkohol.

Nikdy som okradnutého nebral ako človeka, ktorý si tie prachy tvrdo zarobil. Bol to iba objekt. Akékoľvek uvažovanie o objekte ako o človeku mohlo spôsobiť môj kričiaci hlas svedomia, ktorý mi bránil robiť niečo také.

Rodičia o tom nevedeli. Na čo ich budem zaťažovať rôznymi upomienkami o tom, že ich syn je alkoholik? Aj keď som mal iba osemnásť, škola ma prestala baviť a tak som pil, fajčil trávu a využíval dievčatá. A samozrejme-kradol . V mojom živote plnom stereotypu, som už prestal čakať, že príde niečo nové a iné.

– „Ideš?“

– „Nie, idem domov. Mama už otravuje.“ Odpovedal môj spoluokrádač Sun. Bol iný ako ja. O rok starší, vygélovaný diskotékový maniak, ktorý mi bol bratom.

– „Veď je piatok. Dnes je všade plno“.

– „Idem. Čau večer!“ A vyparil sa.

Ostal som sám. Čo teraz? Tak som tam stál ako pako, na stanici metra plnej ľudí a čakal som. Čakal, no neviem na čo. A tak, keď som sa spamätal, prišlo metro a ja som nastúpil. Bolo plné, takže som sa aj potešil, že sa môžem dať do práce.

Keď idete kradnúť, vždy si treba obhliadnuť terén. To asi poznáte. A tí, čo sú k vám otočení chrbtom, sú vaši potencionálni adepti na okrádanie.

Hm, nejaký ujo…. Mám ju… Prečo nosia ľudia peňaženky vo vreckách?

A ešte nejaká holka tu stojí chrbtom…Ruksak. To mám rád. Nikdy nebolo ťažké dostať sa do batoha. Má pekné vlasy. Škoda, že je chrbtom…

Dnes to šlo rýchlo. Na tretej zastávke som vystúpil. Dve peňaženky a mobil. Klasika na piatkové popoludnie.

Keď som prišiel domov, zhodil som zo seba veci a vybral som dnešný „úlovok“. Peňaženka toho starého bola plná kadejakých lístočkov, bločkov a kariet. A čo sa týka sumy, tá nebola nič moc. Veď kto by nosil peniaze v takej ošúchanej napodobenine kože?

Z mobilu som vybral kartu a dal ho medzi ostatné.

Ešte mi ostala jedna peňaženka. Patrila tej holke s hnedými vlasmi. Keď som ju otvoril, začal som sa v nej prehrabovať. Bločky z Tesca, karty verných zákazníkov do nejakých stupídnych obchodov, stravné šeky, lístky na bus, sponky, plátkové orbitky pre deti a veľa ďalších somarín. A tak som vybral občiansky…

Potom mi došlo, že som to asi nemal robiť, lebo bola fakt pekná. Možno nebola veľmi fotogenická, ale v tom momente som mal pocit, že je. Veľmi. Teraz to bolo asi prvýkrát, čo sa pri takejto krádeži ozvalo moje svedomie. Srdce mi začalo búchať o dušu a túžil som sa rozbehnúť smerom k nej…Vrátiť jej peňaženku a byť s ňou. Počuť jej ďakovanie a vidieť radosť v očiach. Mať pocit, že konečne pre niečo žijem. Pre niečo dobré…

Potom sa vo mne ozval diabol. Ten, ktorý u mňa stále prebýva. Načo jej to pôjdeš odniesť- vravel som si, keď vieš, že je iná. Nie je jedna z tých, ktoré môžeš okradnúť aj o dušu, len aby počuli tvoj hlas a boli s tebou. Nebude stáť o tvoje prejavy hrdinstva, nebude ti ďakovať na kolenách a sľubovať ti modré z neba, len preto, že si jej akože zachránil peňaženku.

A tak som prerušil všetok kontakt so svojím diabolským Ja a šiel som sa presvedčiť na vlastné oči čo je zač. Nenadarmo sa hovorí, že zdanie niekedy klame.

Našiel som adresu a vybral sa na obhliadku.

Klasický panelák ako ostatné. Na schránke som našiel poschodie a sledovanie sa mohlo začať.

Mám rád zimné obdobie, keď sa skoro zotmie a potom len pozeráte ľuďom do okien, ktoré vyzerajú ako malé divadlá. Páči sa mi pozorovať tieto predstavenia o láske, sklamaní, hneve, stereotype, ľudskom trápení….

Našiel som okná jej bytu. Svietilo sa. Bývala rovno na prvom, tak som videl, čo sa tam deje.

Stála v kuchyni oblečená v kabáte. Vysvetľovala niečo rodičom, keď sa usmiala a otočila sa. Už jej nebolo. Bežal som teda za roh, k druhému oknu a čakal som, kedy sa rozsvieti svetlo. Nerozsvietilo sa. Začínal som byť smutný, že dnes ju už neuvidím.

Zrazu sa zjavila vo vchodových dverách. Stál som na rohu a pozoroval, ako jej vietor rozfúkava vlasy. Vybehla von a niekam sa začala náhliť. Ani ma nezbadala. Začal som ju sledovať, samozrejme nenápadne. Cítil som jej vôňu vo vetre. Kráčala rýchlo, keď jej zrazu zazvonil telefón.

„Prosím?“ ozvala sa. „Nazdar… No, momentálne idem do mesta. Prečo?… Aha. Dobre, zastavím sa… Nové?… Nič… Vlastne hej. Nemám peňaženku! A je mi otrasne. Mala som v nej všetko. Nechápem, že nikoho nemrzí, len tak kradnúť!… Asi v metre… Bolo plné… Oukej! Tak sa maj!“

A vložila ho do vrecka.

Mala fajn hlas. Som rád, že som ju počul.

Ako prechádzala cez cestu, šiel oproti Sun, môj kamarát. Asi mal strach, že ho prehliadnem lebo začal kričať:

„Nazdar, Quentin!“ A začal mi kývať z diaľky.

Musela sa ho zľaknúť, lebo ten chlapec reve ako šelma, ale na kilometre. Otočila hlavu a pozrela na mňa! Ja na ňu tiež, ibaže keď jej vietor rozfúkaval vlasy, musela ich odhrnúť a zároveň už aj otočila hlavu. Viac jej nebolo.

Suna mám rád, ale v takýchto situáciách by som ho najradšej nepoznal.

-„Čau Sun!“ sucho som odzdravil.

-„No čo? Ideme?“

-„Ja ti neviem. Akosi ma prechádza chuť takto tráviť večer.“

-„Nebuď blbý! Budú tam kočky. Nejakú si zbalíš, potom sa zašijete a domov pôjdeš ako kôpka endorfínov.“

Tento človek bol stále plný energie a stále si obohacoval svoj slovník o termíny, ktoré sa v jeho podaní mohli považovať za hovorové slová. Ak niekam prišiel, sadol si za bar a začal flirtovať s čašníčkou. Neviem ako to robil, ale do polhodiny si mohol vybrať dievča, s ktorým strávi večer. A to sme spolu ešte nenavštívili verejný dom…

Ja som na rozdiel od neho trčal stále niekde v rohu s fľašou v ruke a po istom čase som už vnímal iba mihotajúce sa tiene ľudí. Keď sa nejaký tieň priblížil, vedel som , že je to buď ochranka alebo nejaká žena. Raz sa mi stalo, že prišiel aj mladý chalan a volal ma na záchody. Mal som šťastie, že som bol dostatočne triezvy a slušne som odmietol jeho „lákavú“ ponuku.

A tak to bolo aj dnes. Prehovoril ma, aby som s ním pekne išiel, vraj ma pozýva. Tak som to teda prijal hoci som vedel, že dnešný večer bude nanič. Nebude tam ona.

Sun si opäť sadol na barovú stoličku a dal pred nás postaviť desať vodiek.

Každopiatkový maratón bol už v plnom prúde lebo som videl rozmazaného Suna tancujúceho v objatí s našou známou Tirli, ktorá sa tu každý piatok objavovala v spoločnosti kamarátok pochybnej povesti. Potom som zazrel aj Harma, buzeranta tancujúceho okolo tyče v tyrkysových elasťákoch. A tak mi prišlo zle. Ostatné spomínať nemusím.

Cestou domov som akosi vytriezvel, zima má totiž blahodarné účinky na ľudské telo.

Neznášal som soboty. Hukot vysávačov, okná otvorené po celom sídlisku a smrad budúceho obeda. Ja som bol našťastie vyslaný len do potravín po cestoviny a škrob na záclony. Cestu z obchodu som si kúsok pretiahol a skočil som za Sunom. Zbehol dolu vo vyťahaných teplákoch so smetím v ruke. Ponúkol ma cigaretou, sadli sme si a spustil. Najprv bola na programe Tirli a jej kamarátky, potom ja lebo som odtiaľ odišiel a nakoniec to schytal aj samotný Harm za „teplé elasťáčky“. Čakal som, kedy tá cigareta dohorí a ja budem môcť bez výčitiek odísť. Podali sme si ruky a dohodli sa na večer.

Cestou som o nej uvažoval, kam tak asi večer môže chodiť. S kým tam je, čo tam robia, čo pije, kedy prichádza domov… Do môjho sveta nepatrila určite.

V nedeľu podvečer som sa ju vybral navštíviť. Postavil som sa pod okno a sledoval ako polieva kvety. Vlasy mala v cope a na sebe mala zelené tričko s motýlikmi. Potom vzala do ruky rozprašovač a začala kropiť listy. Bola krásna. Páčilo sa mi, ako sa usmieva, ako gestikuluje, ako drží v ruke telefón, ako sa pohybuje, ako vonia…Na stene v izbe mala čiernobiele obrazy budov a skrine boli svetlohnedé.

Zazvonil mi mobil.

-„ Čo je?!“

-„Kde si? Čakám ťa už vyše polhodiny!“

-„Už som na ceste, Sun.“

-„Tak nech ťa tu už vidím!“

Zložil.

Tak som šiel po Suna.

Je štvrtok. Od pondelka čakám každé ráno na zastávke metra už od siedmej aby som vedel, kam chodí do školy. Nič.

Asi o pol ôsmej prišla. Prešla okolo mňa, hlavu mala sklopenú a pozerala do zeme. Keď prišlo metro, zaradil som sa za ňu a počas celej cesty som stál tesne pri nej. Bolo to úžasné. Síce stála ticho celý čas, no ja som sa cítil akoby sme k sebe patrili. Teraz to bolo iné. Stál som v metre a nekradol som. Nemohol som. Viac nie. Bola tu ona. Niekto, kto ničil moje diabolské Ja a učil ma cítiť.

Vystúpila o tri zastávky ďalej a ja som ju nasledoval. Myslel som si, že už ide do školy, ale zabočila smerom k obchodnému centru. Vošla a mierila smerom k oddeleniu drogérie. Vzala košík a začala hľadať. Chodil som nenápadne pomedzi regály a čakal som, kedy zastaví. Konečne sa zastavila. Šampóny. Vyberala ich a ovoniavala. Rozhodla sa pre nejaký červený a vložila ho do košíka. Zamieril som smerom k nej, že sa spýtam koľko je hodín (otrepaná fráza). Predbehla ma.

-„Nepodal by si mi prosím ťa, ten kondicionér hore?“

Zahral som sa na blbého, hoci som ho videl. „Jasné, ktorý?“

-„Ten červený napravo.“

Natiahol som ruku a potom som jej ho podal. Nebola vysoká. Chcel som si ju privinúť k sebe…-„Nech sa páči.“

-„Vďaka.“ Usmiala sa.

-„Nepoznáme sa odniekiaľ?“ Bože, to bolo trápne!

-„Asi nie. Teda ja ťa nepoznám.“

-„Mal som pocit, že sme sa už niekde videli.“

-„Pochybujem. Prepáč ,ale musím už ísť.“ Odišla.

Stál som tam sám a zmätený.

Večer som ju bol pozrieť znova.

A takto to išlo asi dva mesiace.

Bolo to v jednu januárovú sobotu, keď som sa so Sunom vybral von. Skončili sme ako vždy. S Tirli a jej kamarátkami. Boli sme so Sunom v čiastočne podnapitom stave a zabávali nás dievčatá. Dávali sme do seba už asi ôsme kolo tequily, dookola hrala tá istá hudba, keď sem prišli nejakí noví ľudia. Boli asi piati a ako šiesta prišla ona. Tiež mali niečo v sebe, lebo sa až priveľmi smiali. Vyzliekli si kabáty a prišla k baru.

-„Čo to bude, slečna?“

-„Tri pivá, vodku a dve minerálky.“

-„ Okej, donesiem vám to.“

Otočil som sa smerom k nim, lakťami som sa opieral o bar a uvažoval, či sa o niečo pokúsim. Chcel som ju, veľmi som po nej túžil, ona jediná mohla zabiť diabla v mojom vnútri.

Niečo im hovorila, oni sa smiali a pili. Často sa otáčala ku kamarátovi, ktorému bolo zle, niečo sa ho spýtala a podala mu minerálku. Potom pokračovala vo vysvetľovaní. Bola zlatá, taká starostlivá…

Asi o polhodinu prišla k baru zase. Tentoraz si pýtala len minerálku. Tiež mala dosť vypité, lebo sa usmievala na všetky strany a videl som, že sa jej krúti v hlave. Tak som sa odvážil urobiť krok:

-„Tebe som minule podával kondicionér v drogérii, že?“

Vystrašene na mňa pozrela a povedala: „Je to možné….Vlastne áno, pamätám si ťa.“ Usmiala sa- to bolo dobré znamenie. Pokračoval som.

–„ Čo oslavujete?“

-„ Kamarátovu osemnástku. Je to tamten, ktorý spí na stole.“ Ukázala.

-„ Nevyzerá triezvo.“

-„ Beriem mu minerálku a chlapci ho odprevadia domov.“

-„Ty ostávaš?“

-„Už iba chvíľu. Kým ho dajú do poriadku.“

Nakoniec sme sa akosi zarozprávali, objednali si ešte pár vodiek a tequíl a potom som ju išiel odprevadiť domov. Ešte nikdy som nebol taký spokojný a šťastný ako teraz. Tiež som si všimol, že dosť často spomínala toho kamaráta, čo oslavoval osemnástku. Podvedome som žiarlil, no začal som vidieť, že nie je taká, ako som si ju predstavoval. Celú cestu sme prešli v rozopnutých kabátoch. Bolo nám teplo.

Prišli sme k jej vchodu.

-„Tak tu bývam. Vďaka, že si ma odprevadil.“

-„Rado sa stalo.“

Vtom jej zazvonil mobil. Vydedukoval som, že jej volajú kamaráti, ktorí odprevádzali toho osemnásťročného.

Zrazu som sa cítil sám. Neviem, čím to bolo, ale cítil som, že sa od nej vzdiaľujem.

-„Prepáč, to boli kamaráti. Dáš mi svoje číslo?“

-„Radšej mi daj ty svoje. Ozvem sa ti.“

Vytiahol som telefón a zrazu som mal jej číslo. Aké jednoduché!

-„Podržal by si mi kabelku? Musím nájsť ten správny kľúč.“ Usmiala sa.

Vzal som jej ju. Teraz som pochopil, že som neľúbil ju, ale predstavy o nej. Skutočnosť sa dosť líšila od mojej „reality“ v hlave. Teraz sa obe stretli. Kým bola otočená, vytiahol som z vrecka peňaženku, čo som jej ukradol a vložil ju do kabelky medzi ostatné veci.

Otočila sa.

-„Mám to. Vďaka. Musím už ísť.“ Vzala si späť kabelku.

-„Okej.“

-„Zavolaj mi.“

-„Maj sa.“

Viac som ju nevidel. Peňaženky už radšej nekradnem.