Nočné perly

Tmu prerážala iba žiara monitora. V tichu sa ozývali dotyky prstov s klávesnicou. Prstov, ktoré osvetľoval monitor, aj keď svetlo nepotrebovali. Presne vedeli kam dopadajú. Ich pohyby boli skôr reflexom, než uvedomelou aktivitou. A predsa tam bol náznak vedomia.

Vedomia, za ktorým stál človek. Chlapec, mládenec so zvláštnym pohľadom v očiach. V očiach, ktoré odrážali jeho dušu. Hlavou mu prebleskovalo mnoho obrazov, mnoho myšlienok, no ani jedná sa dlhšie neudržala. Nedokázal sa sústrediť na prácu pred sebou. Príliš mnoho slov, príliš veľa textu. Za normálnych okolností by to zvládal, ale teraz nie.

Prečo tu nikto nie je? Prečo tu musím byť sám? Jediná myšlienka, ktorá sa mu dokázala udržať v hlave. Presne vystihovala jeho pohľad, jeho pocity. Nemal chuť pracovať, ale snažil sa do nej donútiť, pretože vedel, že môže byť odpútaním od samoty, ktorú teraz cítil. Jeho práca nebola v podstate ťažká, ale vyžadovali si veľa pozornosti, zapojenie mysle a fantázie. Práca grafika.

Ani jeden z návrhov, čo vytvoril, sa mu nepáčil. Zmazal všetko, pretože do uzávierky bolo ešte ďaleko. Pozrel na notebook. Žiadna správa. Nikto sa neozval. Izba naňho pôsobila chladno, aj keď bola jeho domovom. Nedokázal udržať pohľad na jednom mieste. Nenávidel pocit samoty, no kedysi ho miloval. Zvláštne ako sa človek dokáže zmeniť. Potreboval komunikáciu s kamarátmi, tráviť s nimi čas. Ešte raz pozrel na notebook. Nič. Zlostne ho zavrel.

Šiel smerom k oknám, k balkónovým dverám. Pootvoril dvere, vyšiel na balkón. Chvíľu ostal takmer nehybne stáť, len jeho oči blúdili po okolí. Zastavili sa až na svietiacej pouličnej lampe a strome pod ňou. No nehybne vydržali iba chvíľku. Už vedel čo urobí. Otočil sa doľava, na miesto kde strecha bola najnižšia, dotýkala sa okrajom balkóna. Vyskočil na ňu, prešiel pár metrov smerom nahor. Nikdy si neuvedomil, že ak by padol nadol, už by sa nemusel postaviť. Opatrne prešiel na vodorovný výbežok strechy, ktorý bol presne nad jeho izbou. Pozrel sa nadol a očami objal mohutné smreky, čo mu mnohokrát zakryli výhľad. Pozrel smerom nahor. Tisícky svetiel, žiara hviezd, nádeje v temnote. Sadol si a hľadel na hviezdy.

Pod nočnou oblohou sa vždy cítil inak. Vnímal odlišne. Chvíľková samota bez známych sa mu znova začala zdať prirodzená, nepokojná myseľ a duša sa upokojili. Pomaly si ľahol a svoje oči venoval hviezdam.