natiahla ruku a odrazu sa dotkla hviezd…

Vracala sa domov. Domov? Nevedela, či sa to dá tak nazvať. Cestujúci v autobuse spali. Spali všetci okrem nej. Už niekoľko hodín pozerala z okna a sledovala ako snehové vločky pokrývajú zem. Ako padajú z tmavej oblohy a pomaly sa rozplývajú. Nemyslela na nič. Nechcela na nič myslieť. Cítila len neurčitú stiesnenosť a možno aj tichú bolesť. Po 2 rokoch bude opäť s rodinou a priateľom. Čas, v tomto veku predsa len príliš silný a zdĺhavý ich úplne nerozdelil. Boli v kontakte, ale ona cítila, že to už nebude ako predtým. Že to už nikdy nebude ako predtým. Niečo sa v nej zmenilo. Tie 2 roky štúdia a práce v zahraničí boli skvelé. Nové zážitky, ľudia, ale nejako cítila, že jej život to dostatočne nenaplnilo. Nebola až tak jedinečná ako hrdinky väčšiny príbehov, jednoducho si ten pocit zbytočnosti len viac uvedomovala. Možno aj vsugerovala. Chcela kráčať po oblakoch, chcela sa dotýkať hviezd.

Autobusová stanica. Vystúpila a zbadala ho. Takmer sa nezmenil. Úprimné oči na ňu hľadeli spod trocha sedliackej čiapky. Plecia mal celé zasnežené ako ju vyčkával pred stanicou.
Začal sa život ako predtým, starí kamaráti a známi. Staré problémy a radosti. Vedela však, že k nim až tak nepatrí. Nie preto, že bola niečím nadradená, bola len iná. Mala svoj vlastný svet, vlastné predstavy. Keď sa mala s niekým stretnúť v meste, sedávala pod jej obľúbeným stromom a čakala. Vytvárala si tam svoje príbehy, svoj krajší a lepší svet. S priateľom sa rozišli, to čo k sebe cítili už nebola láska. Iba určitý druh zotrvačnosti. Raz poobede si sadla pod ten strom a v hlave sa jej mihali rôzne výjavy. Vo vrecku mala pripravenú žiletku. Keď sa zotmelo a uvidela hviezdy na čistej jarnej oblohe, jej oči sa naplnili slzami a stekali jej po lícach, keď jej zo žíl tiekla krv. Ľahla si do trávy a cítila voľnosť. Ležala a z jej tela unikal život. Natiahla ruku a odrazu sa dotkla hviezd. Už ju nič nebolelo, nič netrápilo. Kráčala po oblakoch.