Okno

V miestnosti už začínalo byť citeľne chladno. Človek, muž prešiel k otvorenému oknu, zahľadeľ sa do tmy a zľahka ho zatvoril. Mal ešte nejakú prácu. Minuli sa im lieky, niečo bolo treba objednať. Nebolo to síce súrne, dosť veľkú úspešnosť zaznamenávali aj bez nich, ale človek nikdy nevie. Zopár papierov a bude môcť odísť.

Na stole pohár a fľaša. Už takmer týždeň nemal ani kvapku. Hrdosť v duši sa mu miešala s mnohými ďalšími pocitmi. Tentokrát však nenechal nič na náhodu, víno bolo naozaj drahé.

Prácu rýchlo skončil. Pár minút a prázdna fľaša putovala do koša na sklo. Ekológia mu bola vždy blízka. Zhasol svetlo a vybral sa von. Už dávno bolo po polnoci. Zamračené nebo sa pomaly vyjasňovalo a kde tu bolo dokonca vidno aj blikavé svetlo hviezd.

Na oči si nasadil slnečné okuliare. Aj tak tmavý svet ešte viac potemnel. Nemyslel na nič, zaujímalo ho len, ako sa dostať na miesto. Vybral si ho len dnes. Ráno pri ceste do práce ho tá budova zaujala. Zrazu sa ozvalo trúbenie. Rýchlo, ako len v tom stave dokázal uskočil. Našiel chodník a pokračoval v ceste.

Tentokrát ho z ticha vyrušil zvuk krokov. Znelo to akoby niekto kráčal po kolená vo vode. Zložil si okuliare a s nadávkou na perách zistil, že okrem neho tam nik iný nie je. Vrátil sa na cestu. Vyzul si do nitky premočené topánky a úplne naboso pokračoval v ceste.

Studený asfalt a drobné kamienky mu dreli kožu na chodidlách. Nevšímal si to. V lýtkach pociťoval odpornú bolesť. Pred pár dňami sa dosť neuvážene rozhodol, že si zabehá. Nikdy to nezvykol robiť a dvanásť minút behu po škvare ho značne vysililo. Sebatrýzeň nemala zmysel.

Tieň ktorý muž vrhal na svet sa neustále predlžoval až kým nedosiahol maximum. Vtedy sa proces otočil a tmavé polochy sa zmenšovali. Znova a znova. Kráčal. V diaľke už zazrel svoj cieľ. Výšková budova sa skvela ako strom uprostred lúky. Nebola síce jediná ani najvyššia, ale on iné nevnímal. Mal šťastie, dvere boli otvorené. Už len pár schodov a bude hore. Až teraz si uvedomil svoju unavenosť. Podarilo sa. Najvyššie poschodie.

Nebo sa medzitým úplne vyjasnilo. Jas hviezd však prekrývali svetlá veľkomesta. Z okna bolo vidno všetko. Úchvatný pohľad. Z nohavíc mu na dlážku stekala voda. Bosé nohy boli už celkom zodrané a po každom kroku ostávala krvavá stopa. Človek sa triasol, zima bola nepríjemná.

Ruka sa dotkla kľučky. Bola chladná. Ako sa pomaly otáčala, ozvalo sa škrýpanie. Celým telom prebehla hrôza. Toto okno bolo otvárané málokedy. Z bezpečnostných dôvodov. Zvuk ustal, nedotočil. Mal strach tak ako vždy. Celý život bol zbabelcom a ani teraz sa jeho povaha nezaprela. „Čo ak…?“

Klesol na dlážku. Vystrel nohy a hlavu oprel o stenu. Hneval sa sám na seba. Kvôli zbabelstvu vyšiel hore, no ten istý strach mu bránil zbaviť sa ho. Úplne za všetko si mohol sám. Nikto ho do ničoho nenútil. Teraz už nevidel iné východisko. Jeho vlastná zbabelosť ho privádzala do zúrivosti. Tak ako vždy.

Pohľad upretý na hviezdy a v mysli len jedna myšlienka. Idea hnusu nas sebou samým sa sformovala do slov. Slova do vety a tá zľahka vykĺzla z úst: „Teraz som už všetko definitívne pokazil. Treba prestať…“

Vyšlo slnko. Na vysokej budove uprostred mesta ostalo otvorené okno. Okno, ktoré bolo zakázané otvárať. Na ulici hlúčik ľudí a páska. Uprostred človek, terapeut, liečiteľ. Radil ostatným, no sebe nepomohol. V strachu pred prehrou utiekol. Keď si to uvedomil, vzdal sa. Prvýkrát v živote bol odvážny, odvážny v strachu.