Paríž

Prepáč, ale my sme sa videli?“ opýtala sa, „Si mi nejaký povedomý


Do knižnice v prímesti Londýna prišiel človek. Knihovníčka ho chvíľu pozorovala. Nevyzeral, že niečo hľadal, skôr, že prišiel skúsiť šťastie. Po chvíli sa v jeho rukách črtala nejaká zaprašená kniha. Podišiel ku knihovníčke a položil knihu na policu.
„Môžete mi povedať, čo je to za knihu?“
Knihovníčka odložila unavený výraz a pozrela na chlapca. Nato pozrela na knihu. Videla sa jej nejaká známa, ale nemala žiaden nadpis, tak ju musela otvoriť. Tam, na prednej stránke bolo niečo napísane, ale ona si to len prezrela a zavrela knihu.
„Tá kniha je od neznámeho autora. Ak sa vám nepáči, tak si vyberte z niečoho iného…“
„Nie, nie… Ja si vezmem toto…“

Po pár minutách sa už náhlil domov s knihou pod pazuchou. Keby sme mohli vidieť na prednú stránku knihy, tak by sme uvideli perom napísany nadpis. Bolo to jedno jediné slovo. Slovo, o ktorom bola tá kniha…

Osud

[photopress:Pariss.JPG,full,centered]

*************
O desať dní.

„Je mi to ľúto, pani Schmittová. Váš syn prežil ťažký duševný šok a teraz neviem, čo s ním bude. Predpísal som mu niečo na ukľudnenie, nie je to nič silné. Zastavím sa zajtra, aby som ho lepšie prešetril. Zatiaľ nech spí.“

„Ďakujem, pán doktor Godarque.“

*************

„Pani Schmittová, váš syn ma halucinácie. Snívaju sa mu nočné mory a stále vraví niečo o Paríži. Nemal v poslednom čase nejakú novú príhodu. Nevidel nejaký film, alebo možno nejakú knihu?“

„Myslím, že mal n-nejakú knihu z knižnice… Mala by tu niekde byť, počkajte…“

„Myslím, že tu nič nie je, pani Schmittová.“

„Ale bola tu. Kniha! Bez obalu a nadpisu. Požičial si ju nedávno. Prisahám, že tu bola…“

*************

„Je mi to ľúto, pani Schmittová, ale musí ísť.“

„Nie, p-prosím…“

„Pani Schmittová. Váš syn si podrezal pred zrkadlom žily. Je nebezpečný sám pre seba. Má halucinácie. Musí ísť na psychiatriu.“

„Nie, prosím… Nieeeeee…“

*************

Keď prišiel domov, tak sa posadil za stôl a začal čítať. Čítal celú noc a niekedy okolo pol šiestej, keď sa na horizonte črtalo slnko, zavrel poslednú stránku knihy.

Odvíjal sa mu príbeh. Pred očami. Príbeh, ktorý bol niečím zvláštny. Niečím iný. Nevedel nič definovať, nič popísať, ale vedel, že jeho nohy ho ťahajú do jediného miesta na zemi.
V tej knihe sa Paríž opisoval ako východisko. Ako jediný možný spôsob úniku. Ako mesto snov, ktoré skončili hneď ako ste sa prebudili.
V tej knihe sa Paríž opisoval ako mesto, kde sa človek môže zamilovať raz a naveky…

*************


Na preplnenom námesti sa neodohrávalo nič zvláštne. Ľudia sa míňali a míňali, akoby chceli obehnúť čas.
Čas ich však zabíjal, pomaly a dôstojne, takže každá snaha bola zbytočná. Tam, uprostred toho námestia, pri fontáne (na ktorej stáli sochy hrajucích sa detí) sedel na lavičke chlapec.

Ten chlapec nejak cítil, že sem nepatrí, že nie je súčasťou tohto námestia. Všetci tí ľudia si ho ani nevšimli. Boli priam ako ranná hmla, ktorá sa vinie cez mesto, obchadzajúc každý živý objekt.
Oči toho chlapca, zaplnené únavou sa pozerali skrz dav. Tam, v tých šedých masách sa zrazu niečo zablýsklo. Bola to nejaká silueta, niečo, čo ho upútalo.
Vstal.
Nevedel, čo vidí, ale vedel, že tá silueta prechádza kolmo davom. Bol to okamih, kde cítil, že nie je sám. Niečo, nevedno čo bolo tiež s ním. Kráčalo to ku nemu. Nie s davom, ale mimo. Ako náboj, ktorý vyletí z komory, ako snežienka kvitnúca urpostred snehu, ako jediná jasná hviezda uprostred tmavej oblohy… Ako on.

Podišla ku nemu, hladkajúc ho po tvári. Krásne modré oči a čierné vlasy. Plné ružovkasté pery so znamienkom nad nimi. Úsmev, ktorý by chytil za srdce aj samotnú smrť.

Chcel ju chytiť za ruku, ale zrazu pocítil, že aj on, aj ona začínaju šednúť s davom. Dav začína tmavnúť. Fontána mizne, lavička tiež… Všetko mizn…

Otvoril oči. Zobudil sa. Chvíľu sedel. Chcel znova zaspať. Nešlo to. Sny sa neopakujú…
*************

„No tak Jimmy… Musíš niečo jesť.“ povedal doktor Godarque.
Jimmy len ďalej čumel do prázdna, nevnímajúc tento svet. Doktor Godarque sa postavil.
„Dnes sa o teba začne starať Lily. Nepoznáš ju, je nová. Dúfam, že to zješ. Zatiaľ sa maj Jimmy…“
… a zavrel dvere.

Jimmy sedel a pozeral do prázdna. V hlave sa mu odohrávali príbehy. Rôzne príbehy. Smutné, veselé. V každom príbehu vystupovala jedna, jediná osoba. Dievča zo sna. Dievča, do ktorého sa zamiloval. Dievča, ktoré videl raz v živote. Dievča, ktoré už nikdy neuvidí. Dievča, zo sna…

*************

Doktor Godarque šiel chodobou, keď sa za ním ozval nežný hlások.
„Pán Godarque, pán Godarque…“
Doktor sa otočil a uvidel sestričku, ako za ním beží.
„Ja som Lila Fata…“
„Viem, kto ste.“ láskavo ju prerušil doktor Godarque, „Trochu meškáte… Pacient je na izbe trinásť.“
„Ďakujem…“
Doktor Godarque sa usmial a pokračoval v ceste. Lila sa rozbehla ku izbe trinásť.

*************

Keď vošla dnu, tak uvidela chlapca, sediaceho na posteli a pozerajúceho do prázdna. Zdal sa jej nejaký známy. Zaujal ju. Prišla ku nemu a povedala.
„Ahoj, ja som Lila. Budem sa o teba starať.“

Jimmy sa otočil. Nejaký hlások ho donutil. Keď sa jeho hlava trochu preniesla vzduchom, tak jeho oči zbadali dievča.

Krásne modré oči a čierné vlasy. Plné ružovkasté pery so znamienkom nad nimi. Úsmev, ktorý by chytil za srdce aj samotnú smrť.

Osud ma niekedy zmysel pre iróniu.
… Bola to ona…

„Prepáč, ale my sme sa videli?“ opýtala sa, „Si mi nejaký povedomý.“

Jimmy sa usmial. Prvýkrát pod dlhom čase. Osud si s ním hral hru, on to vedel. Možno sa bolo treba spýtať prečo, ale Jimmyho to teraz nezaujímalo. Na otázku, či sa videli odpovedal prosto…

„Iba v mojích snoch…“
Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

11 odpovedí na Paríž

  1. zinc ointment povedal:

    není,trebalo…..prosim,aspon do tvorby nedavaj vychodniarizmy…
    ja neviem,ale prechodniky to strasne kazia…ja som na ne asi zatazena
    dalsia vec:dobre sa to citalo,ale ja mam pocit,ze ked zajdeme uplne na koren veci(basics),tak je to rovnake..neviem ci od teba,ale niekto tu z nieco podobne pisal
    ale celkom zabavne,mam rada podrezavanie zil:)

  2. Padrino povedal:

    Čo je vychodniarizmus?

    Ja mam prechodníky rád, podľa mňa to vôbec nekazia, je to môj štýl.

  3. Padrino povedal:

    aha…
    sorry…

  4. Alisael povedal:

    tak toto sa mi faaaakt pacilo… cakala som ze to bude viac ff, alenastastie nie …:)
    a uz asi viem co si myslel tym osudom…;)

  5. zinc ointment povedal:

    :)…mozno keby si to viac prepracoval,tak by to nadobudlo

  6. Gnaag povedal:

    Súhlasím so zinc ointment. Chce to zoškrtať, ale po tom, čo sa to aspoň týždeň uleží v šuflíku. Nedotiahnuté vety. Myšlienka celkom pekná, ale nie je to môj žáner.

  7. divozienka povedal:

    neverim na osud;]a diki ze si tam nedal zelene oci lebo by som sa zblaznila…

  8. Zanelli povedal:

    Miso … koho vlastne lubis viac ??? Ghetto je ventil ale zaroven i dokaz ze toho mas este v hlave hodne lebo ten ventil mas otvoreny na plne obratky a stale je toho vyplaveneho dost… inac sa mi to lubi … ako vzdy

  9. Padrino povedal:

    Minulosť je niečo, čo je tak zaujímave… Vidíš, ako sa jedna myšlienka jedneho okamihu môže rozvinúť do celej filozófie, do celého fiktívneho sveta, kde neexistuje nič, okrem subjektívnej nereality.

    Spomienky by mali zostať v minulosti…
    … minulosť ide na papier.

  10. Julliet Tikconová povedal:

    Je to veľmi pútavý a pekný članok…ale aj tak si myslim, že ked niekto nevidel Paríž može mat skreslene predstacvy o tom ako to tam vyzera…

  11. Padrino povedal:

    Paríž som nevidel. Ale máš to ako s nejakým tajomným snom, nejakou tajomnou túžbou, ktorá bude krásna aj keby realita bola iná. Ten Paríž, ktorý mam v hlave je dokonalý. Reálny možno nie je. Ale poviem ti, že ten môj je stále rovnaky…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *