Paríž

Do knižnice v prímesti Londýna prišiel človek. Knihovníčka ho chvíľu pozorovala. Nevyzeral, že niečo hľadal, skôr, že prišiel skúsiť šťastie. Po chvíli sa v jeho rukách črtala nejaká zaprašená kniha. Podišiel ku knihovníčke a položil knihu na policu.
„Môžete mi povedať, čo je to za knihu?“
Knihovníčka odložila unavený výraz a pozrela na chlapca. Nato pozrela na knihu. Videla sa jej nejaká známa, ale nemala žiaden nadpis, tak ju musela otvoriť. Tam, na prednej stránke bolo niečo napísane, ale ona si to len prezrela a zavrela knihu.
„Tá kniha je od neznámeho autora. Ak sa vám nepáči, tak si vyberte z niečoho iného…“
„Nie, nie… Ja si vezmem toto…“

Po pár minutách sa už náhlil domov s knihou pod pazuchou. Keby sme mohli vidieť na prednú stránku knihy, tak by sme uvideli perom napísany nadpis. Bolo to jedno jediné slovo. Slovo, o ktorom bola tá kniha…

Osud

[photopress:Pariss.JPG,full,centered]

„Je mi to ľúto, pani Schmittová. Váš syn prežil ťažký duševný šok a teraz neviem, čo s ním bude. Predpísal som mu niečo na ukľudnenie, nie je to nič silné. Zastavím sa zajtra, aby som ho lepšie prešetril. Zatiaľ nech spí.“

„Ďakujem, pán doktor Godarque.“

„Pani Schmittová, váš syn ma halucinácie. Snívaju sa mu nočné mory a stále vraví niečo o Paríži. Nemal v poslednom čase nejakú novú príhodu. Nevidel nejaký film, alebo možno nejakú knihu?“

„Myslím, že mal n-nejakú knihu z knižnice… Mala by tu niekde byť, počkajte…“

„Myslím, že tu nič nie je, pani Schmittová.“

„Ale bola tu. Kniha! Bez obalu a nadpisu. Požičial si ju nedávno. Prisahám, že tu bola…“

„Je mi to ľúto, pani Schmittová, ale musí ísť.“

„Nie, p-prosím…“

„Pani Schmittová. Váš syn si podrezal pred zrkadlom žily. Je nebezpečný sám pre seba. Má halucinácie. Musí ísť na psychiatriu.“

„Nie, prosím… Nieeeeee…“

Keď prišiel domov, tak sa posadil za stôl a začal čítať. Čítal celú noc a niekedy okolo pol šiestej, keď sa na horizonte črtalo slnko, zavrel poslednú stránku knihy.

Odvíjal sa mu príbeh. Pred očami. Príbeh, ktorý bol niečím zvláštny. Niečím iný. Nevedel nič definovať, nič popísať, ale vedel, že jeho nohy ho ťahajú do jediného miesta na zemi.
V tej knihe sa Paríž opisoval ako východisko. Ako jediný možný spôsob úniku. Ako mesto snov, ktoré skončili hneď ako ste sa prebudili.
V tej knihe sa Paríž opisoval ako mesto, kde sa človek môže zamilovať raz a naveky…

Na preplnenom námesti sa neodohrávalo nič zvláštne. Ľudia sa míňali a míňali, akoby chceli obehnúť čas.
Čas ich však zabíjal, pomaly a dôstojne, takže každá snaha bola zbytočná. Tam, uprostred toho námestia, pri fontáne (na ktorej stáli sochy hrajucích sa detí) sedel na lavičke chlapec.

Ten chlapec nejak cítil, že sem nepatrí, že nie je súčasťou tohto námestia. Všetci tí ľudia si ho ani nevšimli. Boli priam ako ranná hmla, ktorá sa vinie cez mesto, obchadzajúc každý živý objekt.
Oči toho chlapca, zaplnené únavou sa pozerali skrz dav. Tam, v tých šedých masách sa zrazu niečo zablýsklo. Bola to nejaká silueta, niečo, čo ho upútalo.
Vstal.
Nevedel, čo vidí, ale vedel, že tá silueta prechádza kolmo davom. Bol to okamih, kde cítil, že nie je sám. Niečo, nevedno čo bolo tiež s ním. Kráčalo to ku nemu. Nie s davom, ale mimo. Ako náboj, ktorý vyletí z komory, ako snežienka kvitnúca urpostred snehu, ako jediná jasná hviezda uprostred tmavej oblohy… Ako on.

Podišla ku nemu, hladkajúc ho po tvári. Krásne modré oči a čierné vlasy. Plné ružovkasté pery so znamienkom nad nimi. Úsmev, ktorý by chytil za srdce aj samotnú smrť.

Chcel ju chytiť za ruku, ale zrazu pocítil, že aj on, aj ona začínaju šednúť s davom. Dav začína tmavnúť. Fontána mizne, lavička tiež… Všetko mizn…

„No tak Jimmy… Musíš niečo jesť.“ povedal doktor Godarque.
Jimmy len ďalej čumel do prázdna, nevnímajúc tento svet. Doktor Godarque sa postavil.
„Dnes sa o teba začne starať Lily. Nepoznáš ju, je nová. Dúfam, že to zješ. Zatiaľ sa maj Jimmy…“
… a zavrel dvere.

Jimmy sedel a pozeral do prázdna. V hlave sa mu odohrávali príbehy. Rôzne príbehy. Smutné, veselé. V každom príbehu vystupovala jedna, jediná osoba. Dievča zo sna. Dievča, do ktorého sa zamiloval. Dievča, ktoré videl raz v živote. Dievča, ktoré už nikdy neuvidí. Dievča, zo sna…

Doktor Godarque šiel chodobou, keď sa za ním ozval nežný hlások.
„Pán Godarque, pán Godarque…“
Doktor sa otočil a uvidel sestričku, ako za ním beží.
„Ja som Lila Fata…“
„Viem, kto ste.“ láskavo ju prerušil doktor Godarque, „Trochu meškáte… Pacient je na izbe trinásť.“
„Ďakujem…“
Doktor Godarque sa usmial a pokračoval v ceste. Lila sa rozbehla ku izbe trinásť.

Keď vošla dnu, tak uvidela chlapca, sediaceho na posteli a pozerajúceho do prázdna. Zdal sa jej nejaký známy. Zaujal ju. Prišla ku nemu a povedala.
„Ahoj, ja som Lila. Budem sa o teba starať.“

Jimmy sa otočil. Nejaký hlások ho donutil. Keď sa jeho hlava trochu preniesla vzduchom, tak jeho oči zbadali dievča.

Krásne modré oči a čierné vlasy. Plné ružovkasté pery so znamienkom nad nimi. Úsmev, ktorý by chytil za srdce aj samotnú smrť.

Osud ma niekedy zmysel pre iróniu.
… Bola to ona…

„Prepáč, ale my sme sa videli?“ opýtala sa, „Si mi nejaký povedomý.“

Jimmy sa usmial. Prvýkrát pod dlhom čase. Osud si s ním hral hru, on to vedel. Možno sa bolo treba spýtať prečo, ale Jimmyho to teraz nezaujímalo. Na otázku, či sa videli odpovedal prosto…