Piatok večer

… bolo chladno. Chlad sa vrýval do mäsa až k samej podstate kosti. Nevadilo mi to. Krvavo červené slnko na … bolo chladno. Chlad sa vrýval do mäsa až k samej podstate kosti. Nevadilo mi to. Krvavo červené slnko na mrakoch vytváralo mystickú kulisu. Bol „Piatok večer“.

TRESK! … zabuchol som bránku. Hodil som oko na hodinky. Netrafil som. Zdvihol som ho zo zeme a ofúkol z neho prach z chodníka. Vrátil som ho na miesto. Pol šiestej… ok … tak teda idem…

Šťukla tretra a v nasledujúcich dvoch sekundách hladina adrenalínu vzletela do kozmických výšin. Sklonil som sa k riaditkám a udržiaval tempo. Dnes sa zabavím!

Vlasy jej splývali až na plecia. Hnedé oči sa jej leskli. Bola tak trošku pripitá. Skákala škôlku na dlažbe v meste spolu s priateľmi.

Nemo som rozrážal vzduch. V lese bola tma ako v rohu a svetelný kužeľ mal čo robiť aby som aspoň niečo videl. Mal som namierené k prameňu. Temný les vydával tie najrozmaniteľnejšie zvuky a možno som sa i kúsok bál. Nemal som síce veľmi čoho ale bál som sa. Bol som sám a prvotný pocit šťastia odplavil divoký prúd temnoty. Nešla však z lesa ale zo mňa ako som sa hľadal a sám nevedel zaradiť.

„Kam vlastne patrím?“ premýšľal som.

Hop… Hip… ááá… Hup… Hurá … (hik)…

Poďme to poriadne zapiť… Troma elegantnými skokmi, za ktoré by sa nijaký panter s obsahom alkoholu v krvi okolo 0,4 ‰  nemohol hanbiť preskackala cez cestu k najbližšej krčmičke. Tlupa mladých ľudí ju nasledovala. I oni skákali. Áno skákali. A ešte ako. Ich telá sa niesli vzduchom ako hodváb, v ktorom je zabalené dosť veľké ťažidlo na papiere. Zopár ich popadalo. Ako povedal básnik: „Letel ako anjel, padol ako čert… rovno na hlavu!“ Nakoniec všetci šťastne pristáli na runway-i – Barovom pulte. Anjelský chór čertov zahlaholil svoje požiadavky smerom k výčapu.

Do myšlienok mi náhle vkročil strom. Vplížil sa z tmy ako bariéra bez náznaku kompromisu. Musel som sa rozhodnúť v zlomku sekundy. Strhol som riadenie na stranu a padol do tmy vedľa lesnej cesty.

Spev sa šíril cez nekvalitné okná doďaleka. Prehlušil dokonca dva nadrozmerné reproduktory. Svojimi decibelmi prispel aj majiteľ výčapu : ZATVÁRAME!… VON!… KONEČNÁ!… Mládež začala voľky nevoľky opúšťať podnik. Všetci sa rozišli až na jedného delikventa, alebo skôr delikventku, ktorá i naďalej spala pod nohami stola. Líca, ktoré mala také horúce keď vchádzala boli teraz sivé, chladné a bez života. Vlasy mala zašpinené od prachu na zemi a na tvári otlačenú kresbu kachličky. „Vstávaj!… Vstávaj!… VSTÁVAJ!!!…“

Precitol som. Oči som nechal aj naďalej zavreté, lebo som mal strach ich otvoriť. Siahol som si na lakeť, ktorý ma tak strašne pálil, no nenahmatal som ani čerstvú krv, ani roztrhnutý cyklistický dres. Lež príjemnú tkaninu, ktorá pálila ako acetylénový horák. Preľakol som sa: „Zomrel som?… Nie to by ma predsa nebolelo!… Tak kde som?“ Pokúsil som sa vstať. Rukou čo menej bolela som sa dotkol plachty, pod ktorou zašušťal igelit… „Igelit???“…spýtal som sa sám seba nahlas a až teraz roztvoril oči ako  keby som zabudol, že ich vôbec ešte mám. „Igelit…“, vzdychol som a už som sa nepokúšal znova vstať.

Doktor ma prišiel obriadiť. Odpovedal som mu na otázky no v podstate som mu veľmi nevenoval pozornosť. Na vedľajšej posteli práve precitalo akési dievča. Bolo zvláštne. Vlasy jej splývali až na plecia a hnedé oči sa jej leskli. Vyzerala ako po opici. Doktor odkráčal. Všimla si, že na ňu zamyslene hľadím. Spýtala sa:

„Ahoj. Ja som Nika. Prečo si vlastne tu?“

„Vieš… len som bol v piatok večer vonku.“

„Ach! Tak to ja tiež!“

Pridané dňa od Zanelli
Tento obsah bol zaradený v Experimento, Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

8 odpovedí na Piatok večer

  1. Gnaag povedal:

    Vynikájúca pointa. Spočiatku som bol strašne stratený v celom texte, ale po chvíli som sa našiel. Len sa ešte stále snažím pochopiť to s tou škôlkou. Ináč sa mi to naozaj páčilo. Štylisticky… krásne.

  2. Padrino povedal:

    Neviem, prečo, ale Raňajky od Tiffanyho cítim. Neviem, či to bude tým, že si mi ty dal tu knihu, alebo sa mi to zdalo, ale je to taký podobný štýl.

    Bravo…

  3. Zanelli povedal:

    Gnaag: skolka to je ta vec co male deti skacu po takom kriedou nakreslenom panaku (ti to mozem dakedy po skole ukazat…len sa ohlas)
    Ano zamer je taky aby si sa nevedel nast a az potom sa dejove linie pretnu… taky kusok exp.
    Padrino: Ranajky u Tiffanyho ma neovplyvnili vobec. Mozno preto ze ma to velmi nezaujalo. Teda skoro vobec ma to nezaujalo. Tento pribeh je cisto moja vlastna reflexia. Ako citim a prezivam ja piatok vecer a ako niekto iny (nebudem menovat)… a aka mala a zaroven obrovska je medzi tym hranica. Ze mozno nepatrim tam kde (ne)chcem patrit.
    a co sa tyka formy Douglas Adams ma stale dozieral ked preskakoval medzi dejovimi liniami bez toho aby jedno dokoncil… a len tak to nechal prave v najlepsom a pokracoval nejakym opisom. Tha taq trochu som copyroval … no a co. 😀
    Inac dakujem

  4. Gnaag povedal:

    Jáj, viem, čo je škôlka, ja som len nepochopil ako zapadá do príbehu. Už som si to všimol. Aj tak vďaka. No vidím tam inšpiráciu z istej aleje v našom mestečku 🙂

    Ako mi raz povedal jeden z básnikov ghetta k2, ktorý to samozrejme od niekoho ďalšieho (jeho meno si však nepamätám) okopíroval: „Len malí básnici sa inšpirujú u iných, veľkí umelci kopírujú géniov.“

  5. zinc ointment povedal:

    neviem ci to je tym,ze sa mi nechce rozmyslat…proste nuda….jedna pasaz pretiahnta,dalsia kratka….
    ale pacilo sa mi,ako si nemo rozrazal vzduch..to je pekne

  6. Henry Gee povedal:

    Gnaag:Je to od Pabla Picassa-Priemerný človek napodobňuje, umelec kopíruje.

  7. Henry Gee povedal:

    teda génius, nie umelec…nevermind

  8. Henry Gee povedal:

    btw Piatok Večer páči dosť, vlastne pozerám že poslednou dobou tu majú všetci nejak podozrivo obludné sklony experimentovať, nechtiac mi to pripomenulo obľúbenú chémiu:P

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *