Po schodoch ku šťastiu

Zastavil sa na odpočívadle. Na cestu bol už dávno zvyknutý, vždy ho však aj tak unavila. Zo zastávky mal vlastne tiež istý druh potešenia. Pocit absolútneho vyčerpania miešajúci sa s dotykom tvrdej lavičky ho fascinoval. Vstal.

Celým schodiskom sa ozýval hlasný dupot. Nasledoval najťažší úsek. Nie, že by bol najdlhší. To nie, celá cesta bola rozdelená na štyri presne rovnaké pasáže. Oddeľovali ich do posledných detailov dokonale navrhnuté odpočívadlá.

Posledná časť bola ťažká, kvôli jej konečnosti. Nenasledovala za ňou lavička určená vyčerpanému človeku. Vidina odpočinku sa strácala v nedohľadne. V cieli bude ale jedna príjemná vec nahradená inou. Jedinečnou.

Pod jeho nohou zaškrípal posledný schod. Oprel sa rukou o kamennú stenu. Váhal. Vedel, že nakoniec predsa len pohne nohou a vstúpi na najvyššie podlažie. Otáľanie mu spôsobovalo radosť. Akési potešenie z napätia. Presne, ako keď v lacných holywoodskych filmoch najväčší „záporák“ neodolá prednesu pohrebnej reči pred „len-na-to-čakajúcim“ hrdinom.

Jemu však nič plány skrížiť nemohlo. Ešte sa poslednýkrát nadýchol a pokročil dopredu. Pred ním sa otvárala neveľká miestnosť. Jej veľkú časť zaberal kus železa visiaci zo stropu. Na každej zo stien sa črtalo jedno okno.

Veľká ručička už takmer splynula s malou. Vlastne, splynula by. Na ľavej ruke mal totiž digitálne hodinky. Dostal ich už dávno, nemal chuť zvykať si na akúkoľvek zmenu, i keď po „klasike“ dávno túžil. Kvôli poetickosti preto nechajme v ušiach znieť slová: „ručičky, splynula a takmer.“ Netreba klásť medze fantázii.

Oboma rukami sa oprel o kameň podobločnice. Otvor pred ním bol dlhý a úzky. Gotické okno pripomínajúce skôr strieľňu bolo pre jeho chudú postavu ideálne.

Ležmo položil hlavu na ruky. Snažil sa dosiahnuť najpohodlnejší stav, aký mu tvrdá podložka dovoľovala. S údermi zvona si vychutnával nádherný výhľad…