Potrebná na polovičný úväzok

– Ja používam Garnier Roll-on na spevnenie bruška, povedala namyslene.

– Kedysi som ho mala aj ja, ale stavím radšej na Vichy, toto znelo ešte pyšnejšie.

Tá s guľôčkou Garnier sa snažila zakryť prekvapenie. Vichy ju dostalo. Bolo drahé. Čokoľvek Vichy bolo drahé. Tá s Vichy to videla a dodala:

– Majú kvalitnejšiu kozmetiku. Aj Normaderm som si kúpila. Ten denný. Tebe by som odporučila Skinset. Máš dosť vyrážok.

Tiež som mala dosť! Tých rečí. Konečne tie štrnástky už vystúpili, keď nastúpila žena v strednom veku. Kvietkované šaty a trvalá. Postavila sa oproti v asi tridsať centimetrovej vzdialenosti a dvihla ruku. Mala som krásny výhľad do jej neoholeného podpazušia. Ešteže nesmrdelo.

Nastúpil Don. Konečne normálna vôňa. Nebol sám, ale s Vetvou.

Vetva bola „nízkonákladové“ dievča, s ľahkou dostupnosťou u oboch pohlaví. Peroxidové vlasy, a tony mejkapu Miss sporty. Nohavice už nemohli byť vypasovanejšie, lebo všetci naokolo mali možnosť vidieť, čím ju príroda, resp. ona sama obdarila. Sadlo. No, je to jedno. Bola to jej vec, či ho vysaje a predá, alebo či si ho ponechá naveky. Každopádne, rodiť porodí, jej dieťa(ešte len v prenatálnom vývine) bude mať mäkko, teplo a bohato zasobené prechodné „bydlisko“. Vetva tiež smrdela. A…poznáte tie voňavky, ktorých liter stojí 999sk?

Don sa na mňa veľavýznamne pozrel. Nepozdravil. Mala som totiž možnosť byť na Vetvinom mieste.

Mať teraz strčený jeho jazyk v mojich ústach a ukazovať celému národu, že tak o mesiac, dva ma ošuká a odhodí.

„ Chybou“ bolo, že som odmietla. Keď je niekto populárny, ako Don, nemusí bojovať o nič. Ja asi niesom „cool“, keď zastávam názor, že chlap je ten, kto ma dobýjať. Jeho to proste prestalo baviť. Ale len do určitej miery. Každý dobre vie, že človek je tvor chamtivý a chce to, čo nemá.

Križovatka. Stojíme. Tamtí dvaja usilovne pracujú na výmene baktérií a slín, kým som Ho zbadala. On práve prechádzal cez cestu. Bol tým, o ktorom som snívala a takto som si predstavovala svojho partnera. Niekto, kto vo vás objaví všetko skryté. A predsa by ho mnohé ženy ani okom nezachytili.

Pohli sme sa.

Don mi dával patrične najavo, akú chybu som urobila, že som sa naňho vykašľala.

Bol to kamarát z detstva. Asi pred mesiacom to bolo iné. Chodili sme spolu na pivo, mali sme si čo povedať, mali sme aj rovnaké názory a boli sme veľmi dobrí kamaráti.

Don zlenivel a upriamil pozornosť na mňa. Na užívanie si. Párkrát som neodolala, ale potom ma to prestalo baviť. Keď sa vzrušenie zmení na stereotyp, unudí vás. On bol zvláštny. Nevedel byť spontánny a všetko si chcel naplánovať. Všetko. Ja som mala byť iniciatívna, len pokým si nevypil. A potom prevzal kontrolu on. Už ma to nebavilo. Mám ho rada, ale zároveň ho nenávidím. Že sa tak ničil s Vetvou, že sa podvedome zabíjal. Nevedel sa orientovať podľa potrieb druhých. Keď si na mňa spomenul, bola som tu. Ale keď mi dochádzali nervy, bola som odporná. Pretože som odmietala skákať, ako si píska. Tak ma okričal, že on sa strápňovať nebude. Darmo som mu vysvetľovala, že mi je ľúto, že je to tak, ale že ma rozčuľuje, ako si ma prispôsobuje podľa seba. Jeho riešením na kritiku jeho osoby bol fakt, že začal ignorovať. Bol to „trest“ za to, že ste si nevážili kamarátstvo s ním. Koľkokrát som to dávala do poriadku, urovnávala jeho nasraté vnútro….Ale energia dochádzala. Nedokázala som mu jej dávať viac, ako ju dával on mne. Takže tentokrát som to už nechala tak. Ničilo ma to.

Vetva ho chytila za ruku a vystúpili z autobusu. Cestou okolo mňa ju „decentne“ chytil za zadok. Na prejav mojej žiarlivosti. Chytil ma vnútorný smiech. Aj vnútorný plač. Doteraz mi nie je jasné, prečo som sa správala ako hlúpa naivka, keď som sa tak snažila byť s ním zadobre. Ale asi bol jednoduchý. Asi obľuboval schématizmus. Bol zakomplexovaný.

Na konečnej som vystúpila. Slnko svietilo a videla som žiaru. Keď sa priblížila, boli z nej len tohtoročným trendom poznačené, do zlatista „obalené“ dievčatá, ktoré cez víkend vykúpili New Yorker. Jednej zazvonil mobil.

„Relax, take it easy….“ Pre istotu to nechala zvoniť, aby si všetci všimli, aká je in. A tá ďalšia (ešte kým som okolo nich prešla)ma stihla okomentovať. Už som si z nich nič nerobila. Celé dni tráviť vonku pred blokom, ohovárať oblečenie, sťahovať nové melódie a náruživo očakávať víkend, kedy skončia „sťaté pod obraz boží“ v náručí diskofila, ktorý prišiel z vidieka na vytuningovanej škodovke uvoľniť napätie spôsobené „štúdiom“ po celom týždni. Dámy a páni! Vitajte! Toto je život v 21.storočí!

Akosi ma naplo. Z celého systému. Dúfala som, že to napínanie bude mať svoj vrchol v podobe tekutej. Nemalo. Aj mne zazvonil mobil. Bol to Hugo.

– No prosím?

– Čau Marine, neuveríš, ale nakoniec som ten vodičák urobil!

– Tak to ti gratulujem, Hugo….

– Počuj, ponáhľam sa…Ale večer to ideme zapiť, tak dúfam, že prídeš. Príde aj Don.

– ……..

– Si tam?

– Hej, ale neviem prečo tam pletieš aj Dona. No okej, posnažím sa prísť. Maj sa.

Zložila som. Bolo mi zle. Konečne to mohlo vyvrcholiť. Ale už nechcelo.

Kde to žijeme? Ako môže niekto zapíjať radosť a šťastie? Veď to sú pocity ojedinelé! Nie ako smútok a trápenie…

Dobre, dosť. Idem domov.

Neznášala som bezmocnosť, no zároveň ma aj tešila. Keď som na jej vrchole, premkne ma pocit ľahostajnosti. Absolútnej ľahostajnosti. Je mi smiešne ,ale je to len milimeter od plaču. Tento svet ma nenapĺňa a preto mám chuť mať z neho srandu. Veď napokon, čo iné môžem urobiť? To, čo mám, neviem udržať, lebo nemám energiu. A to, čo nemám, mať nebudem, lebo nemám silu získať to. Tak sa len smejem.

Rozhodla som sa, že pomôžem Hugovi s dievčaťom. Išlo o to, že sa o ňu snažil už dlhší čas. Ona stále tvrdila, že to chce čas. Hugo čas nemal a tak ma poprosil, nech hrám jeho holku. Veľmi ju chcel. Súhlasila som, nech teda Suri (jeho platonická láska) žiarli. Tak sme šli vonku oslavovať jeho vodičák.

Sedíme v bare.

-Hugo, čo to tak trasieš nohou?, spýtala som sa.

– Ále, volal som Pipkovi, nech sa zastaví, že mu predstavím svoju kočku.

– A kto je Pipek? Spolužiak?

– Pletkár! Do zajtra to Suri bude vedieť.

Čiastočne ma to pobavilo, ale Hugo už nevedel, čo so sebou. Čo všetko si môže dovoliť. Ja som sa dokonale vžila do role jeho frajerky. A zabávala som sa. Konečne sa mi to páčilo.

Ibaže na druhý deň mi volala Linty, vraj sa o tom už dopočula. A tak začala púšťať teórie o vzniku možnej lásky. Potešilo ma to, no myslela som si, že také niečo existuje len v mexických telenovelách….

Uvažovala som o tom dosť dlho, no potom som na to zabudla. Tešila som sa von, pretože sa mi to páčilo. No von sa nešlo. Zajtra má byť nejaká akcia u Linty, tak som sa tešila kvôli Hugovi.

No večer mi zavolala Linty. Suri to nevydržala a bola u Huga. Dali sa dokopy. Hugo bol celý nadšený. Ja som taký šok dávno nezažila. Chytil ma smútok.

Konečne to vyšlo! Tá bezmocnosť! Premenila sa na slzy. Slzy samoty? Slzy nenaplnenia? Neviem. Každopádne som plakala, akoby som čakala, že sa potom vyjasní a všetko bude okej. Ale bolo by to veľmi ľahké plakať za cenu šťastia. To by vedel každý a robilo by sa to stále.

Priala som mu to, no zároveň som ho nenávidela, že ma opustil. Že opustil časť mojej duše, ku ktorej sa zakrádala samota a duša plakala, lebo sa chcela ubrániť. Nedokázala som sa tešiť s ním, no želala som mu všetko najlepšie.

*Ja som sama! Ja som čakala, že ma vďaka tebe začne baviť život! Že ma neopustíš! Že Linty mala pravdu a sme v telenovele!

*Prajem ti to, Hugo! Čakal si a dočkal si sa! Splnila som si dobre svoju úlohu.

A to ma rozpoľovalo. Ďalší záchvat pocitu mojej ničoty. Ale Hugo je zachránený! Má moje šťastie. A niekedy aj preto ma baví tento život.

Veď napokon, ja si šťastie opäť od niekoho ukradnem. Lebo je ho len málo a preskakuje z ľudí sem a tam……….