Je to krásne, keď v šere tmavej noci,
si spútaný pútom tajnej moci,
ktoré zviera tvoje srdce tuho, horiac
vášňou ku osobe tvojej, ťa ľúbiac
a vediac,
že moja si a navždy budeš,
teda navždy v našom ponímaní.
Utápajuc v láske, v milovaní
ťa,
sa berieme cez cestu tmavú,
cez temné lesy, cez svetlé lúky,
šeptajúc do ucha ti melódiu známu
milujem ťa
Nás nerozbije nič, sme silní.
Spojení naveky našími dušami.
Tí, čo neveria, tí su mylní,
lebo nepoznajú a poznať nebudú,
ten pocit, keď srdce sa vášňou plní,
keď pery splynú v nekonečnom spojení,
a to sa veru nikdy nezmení,
teda možno zmení, nechcem prerieknúť.
Keď hej, tak mi srdce pôjde roztrhnúť,
od žiaľu a smútku veľkého,
od bolesti a spomienok na teba,
na dnešné dni, čo krásne sú.
Na dar, ktorý zostúpil z neba,
v podobe tvojej osoby,
dar, ktorý ma vykúpil…
Milujem ťa a vedz, že budem.
Možno som niekedy chladný, surový a rázny.
To si nevšímaj, stačí vedieť jediné,
s tebou som nekonečne šťastný…
prajem ti a verim ze ked si to precita dotycna osoba bude sa jej to pacit!
konecne padrino konecne
No… bez narážok na obsah. Prvá a druhá strofa sa mi naozaj veľmi páčili. Ten zvyšok… Mne pripadalo akoby to bolo písané nasilu, bez nápadu, bez myšlienky. Tá sa tam síce snažila byť, ale… Báseň by mala okrem myšlienky mať aj niečo iné.
Najzvlastnejsie sa mi zda to, ze pripustas i druhu variantu…relativne dost originalne…ze to nieje len o tom istom, a ma to spad…
Nech žije láska…
Dosť morbídne! Pripomína mi to Kingdom Hospital.
Choď do čerta s morbídnosťou… Ty mi tiež niekoho pripomínaš…