Prvé rande

Pozrel sa na hodinky. Mal ich už viac ako týždeň, no byť nervóznym sa naučil dosť rýchlo. Zatiaľ si to neuvedomoval, avšak časom sa mohol poľahky stať otrokom času. Ešte raz sa pozrel dole ulicou. Nič.

Zabuchla dvere. Urobila pár krokov a zastala. Opäť vytiahla z kabelky kľúče, prišla k dverám a otvorila ich. Vošla dnu, pozrela sa do zrkadla. Vedela, že sa správa ako hlúpe dievča, pred prvým rande. Neprekážalo jej to. Znova vyšla von a zbehla dole schodmi.

Sadol si na lavičku. Chytil sa opierky tak, aby videl na ručičky hodiniek. Zachytil odraz slnka. Na chvíľu ho to upútalo. V očiach spôsobovala žiara príjemné pálenie. Začínal cítiť, že mu to nerobí dobre. Pootočil rukou, objavil sa ciferník. Meškala. Tma.

Nohy cupitali po zámkovej dlažbe. Ponáhľala sa, išla už dosť neskoro. Určite ju tam už hodnú chvíľu čakal. Hádam len neodišiel. Zbadala ho, sedel tam na lavičke. Len prísť pomaly, nenápadne. Bol zaujatý čímsi na jeho ruke. Ach… Hodinky. To si mohla myslieť. Videla to. Meškala. Celých dvadsať minút. Opatrne natiahla ruky. Prekvapí ho. Tma.

Človek. Stredný vek, nižšia postava. Zastavil sa po tom, čo už dvadsať minút bez slova chodil z jedného konca izby na druhý. „Neberú nás vážne.“ Vrhol nenávistný pohľad na všetkých naokolo. Pohľadom sa zastavil na uniformovanom mladíkovi. Vyzeral oveľa mladšie ako on samotný. Bol vyslovene krajší. Urážalo ho to. On bol predsa dokonalý. Alabo by si to aspoň ostatní mali myslieť. Ako tak môžu robiť, keď si tak blízko seba drží niekho krajšieho.

Rukou mu pokynul, aby pristúpil bližšie. – Povedz mi jedno. Som dokonalý?
– Určite, nikdy som o tom nepochyboval.
– Dobre, tak ukáž mi tu na mape nejaký bod.

Pred mladíka predostrel nádhernú mapu. Nebola nijako zvlásť presná. Na krajoch však boli naozaj krásne výjavy. Mladík úplne naslepo strčil prstom do mapy. Len jemne, nechcel ju poškodiť. Mape sa nič nestalo. Bál sa.

V riadiacej veži dostali nový pokyn. Odpálenie rakety na konkrétny cieľ. Niekde v Európe. Blikalo pár svetiel. Veľké červené tlačítko uprostred pultu vyzeralo lákavo. Podišiel k nemu muž v modrej uniforme. Stlačil ho, prisunul k sebe mikrofón a do intercomu začal diktovať súradnice. Na inom mieste niekoľkí modroodený ľudia sedeli pri veľkom červenom tlačítku. Stlačili však menšie. Modré.

Tma.

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

3 Responses to Prvé rande

  1. Henry Gee povedal:

    He, aj posledné:) Alebo ako sa to vraví? Ak je prvé, ako môže byť posledné, a ak je posledné, ako môže byť prvé?..Ale začína sa mi to páčiť, ou jea

  2. Padrino povedal:

    Napísal si to dobre, ten koniec je veľmi dobrý. Páči sa mi to.

  3. Gnaag povedal:

    Vivat Kim-Jong-il…

    …vďaka za hlúposť
    …obdiv za odvahu
    …kreslo za sebectvo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *