Rezbár

Sovietské vojská sa už blížili. Celá dedina bola šťastná. Deň predtým tu prešla menšia jednotka a zdevastovala nemecké hliadky. Veliteľ jednotky povedal dedinčanom, že zajtra tu prejde zopár oddielov, dosť veľa ľudí. Povedal, že najlepšie by bolo aby dedinčania, napriek vojne pripravili aké také privítanie. Dedinčania sa s radosťou zhostili tejto úlohy. Každý doniesol, čo mohol, aby obdaroval osloboditeľov. Na veľkú bielu plachtu bolo červenou farbou napísane „Vitajte osloboditelia“ Dedinčanom sa to páčilo, pekne to vyvesili a potom sa nato pozreli. Nebolo to nič extra, ale nejak sa to dalo, povedali si.

Dievčatá natrhali kvety na miestnej lúke a urobili z nich obrovský veniec. Nejaká stará žena tam pripla hodvábnu mašľu, ktorú podía jej slov dostala od čínskeho obchodníka menom Chan, ktorý jej ju dal, keď sa do nej zamiloval. To, či to bola pravda, alebo nie, to nevie nikto, ale mašľa tu kyticu rozhodne skrášlila. Všetko to pripravili a vyniesli von, ku vchodu do dediny. Zhromaždili sa tam všetci, aby sa pozreli na vlastné dielo. Plachta s nadpisom sa vyvesila na dva stĺpy a tak vytvorila nejaký ten oblúk. Kvety držali dievčatá oblečené v krojoch a milo sa usmievali. Všetci sa tam zhromaždili a čakali. V najbližšej dobe mali dojsť sovietske vojská. Všetci tam stáli. Všetci až na jedného…

Rezbár Igor bol vo svojej maštali a trochu upravil plachtu. Nebol s ostatnými, lebo niečo chystal. Pozrel na vozík. Bol trochu zničený, ale držal to, čo bolo na ňom. Rezbár sa usmial. Ledva to dokončil. Nakoniec to však stálo tu, skryté pod plachtou. Môj Magnum Opus, pomyslel si. Ešte raz všetko prezrel a vyšiel aby sa pripojil ku ostatným.

O desať kilometrov ďalej…

Alexei Igorovič sa vracal domov, do svojej rodnej dediny. Vojna ho pripravila o oko a tri prsty na nohe, ale prežil. Trpiac paranojou a strachom pred nemcami bol šťastný, že ide domov. Bol si istý, že naň čaká otec, ktorý zostal v dedine, ktorá slúžila nemcom, ako bezpečná skrýša. Nakoniec sa dopočul že dedina je oslobodená a on tam zajtra príde. Bol celý bez seba. Bolo to niečo ako prvá hviezda na tmavej oblohe, prvá dobrá správa za tú dobu, čo je na fronte.

Deň, čo deň sa pred ním strácali ľudské životy. Streľba, plač, krik, odtrhnuté končatiny, to všetko sa mu stalo každodennou prácou. Povinnosť zabíjať všetko živé a nepoznať zľutovanie. Alexei nikdy nebol taký. Keď prvý krát zabil človeka, tak sa rozplakal nad jeho telom. Tak to bolo vždy, keď niekoho zabil. Bol zázrak, že prežil. Teraz však tomu prišiel koniec. Vracal sa domov…

Vítali ich tak ako sa patrí. Ako hrdinov. Prešli popod primitívny oblúk ale s hrdosťou, ako keby prešli Branderburskou bránou. Slzy, výkriky radosti, sklamania. Všetko to sprevádzalo vojakov, ktorí tu prišli. Bola to chvíľa, ktorá sa nedá opísať. Bola to nekonečná eufória, kopa šťastia plného sĺz.

Alexei šiel dedinou. Vzdialil sa od celku a pobral sa hľadať otca. Zrazu však uvidel nejaký veľký voz, prekrytý plachtou a nejakého človeka, pri ňom. Nemecká pasca, pomyslel si. Ruky sa mu roztriasli, keď vypálil zo svojho Papašy po neznámej osobe. Spoza jediného oka videl, ako ju preťali guľky a ako klesla na zem strhnúc zo sebou plachtu. Alexei chvíľu pozeral na to, čo bolo pod plachtou. Rozhľadel veľkú drevenú rezbu, ktora ukazovala vojaka, držiaceho vlajku, pod ktorým bol nadpis „Sláva osloboditeľom„. Pozrel na postavu ležiacu vedľa a pochopil čo spravil. Pre istotu sa priblížil ku telu, ale nepomohlo to. Alexei zabil svojho otca, Igora.

Krvavými rukami si utrel slzy, vytekajúce z jediného oka. Zabil vlastného otca. Jeho paranoja ho prinútila urobiť to. Nevládal dýchať a nevládal cítiť. Plakal a nenávidel sa. Postupne sa zbehla celá osada. Všetci s výrazom hrôzy na tvári tam stáli a pozerali na to. Nikto nechápal ako je to možné, ako sa to stalo. Bolo to strašné…

Alexei vzal Papašu, priložil ho ku hlave a vystrelil.

Krv stekala po rezbe osloboditeľov. Slnko zapadlo. Vojna sa skončila.

Sláva osloboditeľom…

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

2 Responses to Rezbár

  1. zinc ointment povedal:

    ta to je masaker!…..hm,ten uvod nebol nic moc…to jak dokument z telky,ked prichadzali Rusi…v strede to vyzeralo ako Remarque(Na Západe Nič Nové)…a ten koniec..ten ma teda prekvapil

  2. DaMage povedal:

    No neviem. Mne sa to až tak úchvatné nezdalo. Ani po častiach. Ani celok. A mimochodom trochu divne vykreslená psychika Alexeia, pretože nechcel zabíjať a pritom bezdôvodne zabil (strach nie je plnohodnotný dôvod, aj keď je to dosť častý dôvod). No vojna človeka zmení. To je pravda…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *