Short Prose

Kľúče zaštrngali v zámku. „Je tu nejak skoro,“ pomyslela som si. Dnes som nemienila vstávať a ísť sa s ním zvítať. Po tom, čo všetko sme včera na seba vrieskali…

Sedela som v pracovni a triedila platne. Triedenie vecí je moja obľúbena činnosť. Najprv je všetko chaotické a mimo systém, potom prídem ja a o nejakú tu hodinu-dve je všetko ako má byť. Myslím, že som v tom fakt dobrá. Baví ma to skoro viac ako žehlenie košieľ.

Počula som, ako si vešia kabát na vešiak, odkladá topánky a ide do šatníka. Asi nemohol niečo nájsť, lebo mrmlal niečo o nevypratom prádle a otrasnej ženskej. To s tou otrasnou ženskou patrilo mne. Ešte včera by ma to bolo nahnevalo, ale dnes nie. Cítila som len príjemné mrazenie niekde pri bránici. Všetko bude mať svoj systém. Všetko bude, ako má. Už žiaden chaos… Vošiel do pracovne. Na sebe mal oblek, ktorý nosí do práce každý štvrtok. Dnes je streda.

„Tak čo? Už si sa ukľudnila?“ Táto veta ma vždy dovedie k šialenstvu. Vie to, preto sa to aj opýtal. Ale tentoraz nevybuchnem. Nebudem sa správať podľa jeho pravidiel. „Ja som kľudná. Milé, že sa zaujímaš,“ odpovedala som dokonale vyrovnaným tónom. Teda som si aspoň myslela, že bude znieť vyrovnane. „Ako myslíš. Večera je hotová?“

„Nie. Robím systém v platniach, je to dôležité.“

„Ty si snáď fakt úplne blbá! Ja sa idem v práci zodrať a nedočkám sa ani normálnej večere? A načo sa s tým serieš? Aj tak si platne nikdy nepúšťaš. A ja o tvoj chorý systém nestojím!“ Myslím, že mi to nemal hovoriť. Bola som z toho smutná. A nahnevalo ma to. „Dobre, prepáč. Idem ti spraviť výborný roastbeef, medzitým si prečítaj nejakú knihu, alebo sa choď vykúpať. A nehnevaj sa na mňa.“

„No dobre. Ale nech to stojí za to! Mal som veľmi ťažký deň!“ S týmito slovami odišiel do kúpeľne. Nezabudol ani tresnúť dverami, až sa zatriasla jeho zbierka porcelánových psov.

Nechala som platne platňami a šla som do kuchyne. Je to moje kráľovstvo. Varenie mi ide, stále si všetci pochvaľujú. Minulý týždeň pozval svojich kolegov, urobila som im sviečkovú a na druhý deň mu šéf pridelil extra koncoročné prémie. Dobrá žena dokáže divy, to mi bolo opakované od narodenia. Som dobrá žena…

Vybrala som mäso z mrazničky a dala som ho rozmraziť do mikrovlnky. Pripravila som si zvyšné ingrediencie (ale bez korenia, nemá ho rád) a náčinie. Na Vianoce som dostala nové nože. Zo švédskej ocele. Sú skvelé. On vždy vie, čo sa mi zíde. Mäso sa rozmrazilo, tak som ho naporcovala. Bude dobré, len doňho treba ešte pridať… „Heeeej! Nemáme šampón! Kde je?“ Niekedy je ako malé dieťa. A ja sa o neho starám so všetkou láskou a oddanosťou. Je to môj manžel.

Vošla som do kúpeľne, celej naplnenej parou. Rád sa kúpe v horúcej vode. Všetko bolo biele, čisté a krásne. Aj vzduch. Ako nebo… Sedel vo vani, tvár mal namazanú penou na holenie. Vyzeral ako antický filozof. Podala som mu ten šampón. Bol na polici, ako vždy. „Zasa nový systém, čo? V tejto domácnosti sa nič nedá nájsť!“

Vzala som mramorový držiak na mydlo a celou silou som ho tresla do temena. Z hlavy sa mu okamžite začal valiť prúd krvi, ktorá zafarbovala všetko na ružovo… Kričal, veľmi kričal. Tak som ho teda flákla po hlave ešte raz. Už nekričal. Voda bola červená, podlaha ružová. Budem to musieť utrieť. Vždy, keď sa kúpe, celá kúpeľňa je pod vodou. „Môj systém je dobrý. Musím ísť dorobiť tvoj roastbeef. Nekúp sa dlho, vieš že máš potom stále závrate.“