Škoricový život s Annou

Mohla napísať, ako sa im ruky preplietli a nebeskí anjeli začali spievať chorál. Uškrnula sa a rýchlo
vyťukala:“ niet ruže bez tŕňov, ale zato je plno tŕňov bez ruží“. Šikovný chlapík ten Schopenhauer.
Ani nevedela odkiaľ to má. Zamyslene dožula jablko a ohryzok vysokým oblúkom hodila smerom ku košu. Ja ich snáď nikdy nenaučím, čo je bioodpad. Stena nad odpadkovým košom bola pokrytá mokrými fľakmi a na pruhovanom linoleu sa povaľovalo zo desať dôkladných ohryzkov. Jablká ju upokojovali.
Kde sú moje basketbalové roky, s povzdychom sa zdvihla z tureckého sedu a nahádzala všetok biobordel medzi plastové kelímky od zavináčov a krabíc od pizze.
Z rádia hrala nevtieravá muzika a ona zrazu zaregistrovala Haberu a jeho „ako láááava, čo po mne stekááá, ty divokááá síí ako riééekáá, ja máám po tebe spúúšť“. Zas sa uškrnula, napoly nosom a napoly hornou perou, zobrala notebook pod pazuchu a zľahka zasalutovala spúšti, ktorú nechávala v byte.
Keď zbehávala bosá zo štvrtého poschodia, myslela na to, ako sa im preplietali ruky a na to, že sa musí prestať grimasiť ako malé decko.
.
„punk je v srdci, brat môj“ vravievala a teraz jej bolo smiešno. Cez špinavé okno autobusu pozerala na chrbát dievčinky v červených pančuchách, kanadách a veľkým krvavým áčkom na riflovej bunde. V živote by som si nedala ružové vlasy..ešte tak tmavomodré. Pousmiala sa, čiernou fixkou prečiarkla na sedadle oproti slovíčko „dead“ a napísala „bad“. Deti…
.
„cipana, tebe nie je zima?“
Marcel neveriacky pokrútil hlavou. Nikdy nechápal, ako mohla chodit koncom októbra len v sandáloch. Pozrel pod stôl.
„zasa si naboso“
„hej, nebuď perverzný. na nohy, medzi nohy a okolité oblasti čum Sanke.“
Pobavene sa uškrnula. Starší pár pri vedľajšom stole sa pohoršene naklonil k sebe a začal si šeptat.
Zamyslene si pošúchala nos a začínajúcu vrásku nad kútikom úst.
„myslíš, že príde?“
„príde určite. len neviem, čo to bol za debilný nápad dať ako poznávacie znamenie mňa. si mala dať romantický kvietok alebo oranžové vedro. ako v Matkinovi.“
Matkin v Marcelovi rezonoval odkedy sa dočítal, že chlap bez ženy nie je úplný a že jeho závislosť na frajerke je celkom v poriadku.
Pozrela naňho prižmúrenými očami. Pred desiatimi rokmi zistila, že takto vyzerá najprijateľnejšie. Odstávajúce uši a komplex Anny zo Zeleného domu z ryšavých vlasov. Ach, jej Marcel.
„napísala som mu, že si výrazný typ“
Zdvihol obočie.
„však si mu nepovedala o tom, že si pripadám jak tá ženská..no..“
Marcel zmraštil čelo a snažil sa spomenúť na názov kníh, ktoré pravidelne nosil z knižnice svojej milovanej.
„Sanka by ti dala, že si nepamätáš, chacha.“
Pozrela na nástenné hodiny nad barom. Otrasný lokál. Ale veď zistíme, čo a jak.
„si strašná.“
„no keď už o tom vravíš, v byte som vám nechala trochu neporiadok. ja len, aby si vedel, kým sa Sanka vráti.“
Pohľadom sa snažila hypnotizovať lyžičku v čaji, aby sa sama pohybovala.
„ja ťa zabijem, vravel som ti, aby si dala bacha, že ona to neznáša.“
Pozrel na mobil a na kakao stojace na stole.
„dopi to za mňa. musím ísť poriešiť, čo si posrala.“
Otvorila ústa.
„nič sa neboj, tvoj netový známy práve očumuje moje vlasy. tipujem, že ma tu už netreba“
V dverách stál vysoký typ.
Marcel si zobral šál, pozdravil barmanku a pretlačil sa okolo typa.
„ahoj, ja som Matej.“
.
Mohla napísať, že sa v tú noc vášnivo pomilovali a on jej urobil raňajky do postele. Mega raňajky, ktoré ona zbožňovala a on to intuitívne vedel. A že bol proste dokonalý.
Pomaly naťukávala heslo svojho alternicku a jedla jablko so škoricou.
>marcel, nehnevaj sa. a pozdrav sanku<
>to je v pohode. pozdravim. ako tvoj ‚typ‘?<
>nic moc<
>hm. nici ta to<
>mozno. mozem prist?<
>prid<
>sanka sa nebude stvat?<
>prezije to<
>hej a marcel. kup nejake jablka<