Smrť

– Ale prečo sa ťa to pýtam? Či vari nevieš snívať?
Sedel som na lavičke a hľadel smrti do očí. No to som ešte netušil, že si nejde po mňa.

– Kto si? – opýtal som sa.
– Som sen, ktorý sníva nočná mora. Som deň, ktorý zajtra nepríde.
Stále som nevedel o koho si ide. No zvláštny pocit v mojom vnútri, inštinkt, mi vravel, že to bude bolieť. Tak som sa rozhodol konať a snívať svoj sen.

Prišiel som na kraj sveta. Bol tam obrovský vodopád, pretože cez okraj pretekala voda. Nepadala, ale tiekla do nebies. Videl som anjela plávať proti prúdu. Jeho tvár bola najmodrejšia vec, akú som kedy videl. Kýval mi. Tak som zdvihol svoju plutvu a zamával mu. Otočil som sa a uvidel som boží odkaz. Bolo to veľké grafitti. No nevedel som ho rozlúštiť. Tak som sa radšej pobral inou cestou.

V lese obrovských húb som sa rozhodol, že si natrham kytičku jarných stromov. Potešil som ňou paniu miestnej osady. Chcela ma dať popraviť. Musel som sa podriadiť jej vôli.

Znovu sa objavila ona. Smrť. Mala oblečené deathmetalové tričko. Naštastie neďaleko bola diskotéka. Nenávidela diskotéky, jej pozornosť sa presunula tam. Využil som to a nasadol na autobus 21. No niečo mi nesedelo. Všetci cestujúci boli vodiči autobusu. Jeden z nich sa mi prihovoril…