Nedeľné omše sú charakteristické svojím zápachom. Kadidlo zmiešané s rezňami, slepačou polievkou posilnené o pivo či kávu. To sú omše podvečerné.
Doobedu sa čoraz častejšie miesia zápachy z úst a nestrávený pór alebo cesnak na hrianky. A mastné vlasy, aby som nezabudla.
Chodia tam dospelí. Z presvedčenia, zo zvyku, pre výčitky, ako obeta pre druhého, spoločenská udalosť alebo prísľub rodičom. Niekde medzi nimi sú aj samotní veriaci.
Sú to ľudia, ktorí si vypočujú kázeň, vezmú si z nej niečo aplikovateľné aj neaplikovateľné a idú spokojne domov začať nový týždeň. Nezaujíma ich norkový kožuch susedy sediacej vpredu, ani nedávno kúpená koženka z K-Cera, ktorá puká na postaršom pánovi obďaleč. Že malé deti kolegyne z práce sú neposedné a behajú po kostole vo vyčaptaných topánkach.
Veriaci ľudia sú šedé myšky medzi zlatom obvešanými potkanmi, ktorí parkujú svoje nakradnuté limuzíny pred vchodom kostola vzdialeného od ich nevkusne zariadenej haciendy asi desať minút pešej chôdze. U týchto ľudí je viera v boha a v dobro nameraná po najbližší východ z kostola, kde sú umiestnené aj pokladničky na ich mastné výčitky.
Detičky alebo ovečky pánove. V 80% prípadov sú ovečky roztrúsené po kostole a v úboroch Hannah Montana sa hrajú s pollypocketom Hello Kitty. Zrazu je im do rúk vtlačená neatraktívna modlitebná knižka so slovami: „ Buď ticho! Keď budeš toľko hučať, Ježiško ti odreže jazyk.“ Výchova k viere a skromnosti sa stratili niekdy pri prvom záchvate plaču v hračkárstve, kedy rodičom nepomohli ani všemocné knihy o zvládaní detí a zároveň podráždene, nespokojné a pohoršené pohľady okoloidúcich.
Babky. Treťotriedne herečky bolesti, bezvládnosti a pokročilého veku. Ak dnes niekto povie, že mladí sú drzí, myslím si, že stále nemajú na dôchodcov. Mladí sú drzí z prebytku, starí z nedostatku – a toho sa proste nenabažia.
Existujú skromné babky. Veriace babky. Babky ako z rozprávky. Ale tie nie sú teraz zaujímavé. Babky herečky sú z veľkej časti simulantky večného trápenia. Všetko chcú, na všetko si nárokujú – lebo môžu a ak sa vyskytne nejaká nevyužitá medzera, neváhajú použiť krik, silu či bakuľu. Nadávajú si navzájom, ohovárajú sa, závidia si, no pri vstupe do kostola im nad hlavou visí svätožiara. Ony sú totiž prvé, kto sa skláňa hlboko k zemi, kto stojí v rade na prijímanie, kto hlasno spieva so spevníkom v ruke a kto obsadí väčšinu miest už polhodinu pred začiatkom omše. To boli časy!
Súčasný fenomén je iný: Babky majú čas, lebo majú nárok. Nárok na všetko. Aj na miesta obsadené poctivými ľuďmi. Tu je príklad existujúcich postupov, ako obsadiť miesto v kostole:
- Vojde babka, prežehná sa opretá o bakuľu, nevládze. Zrazu ale vidí voľné miesto. Bakuľa je v momente pod pazuchou, kabelka v ruke a z babky je atlétka na dlhé trate. Sadne si, oprie si bakuľu, zavesí kabelku, otvorí spevník a opäť je len úbohou starenkou.
- Babka vojde päť minút pred začiatkom omše. Žiadne voľné miesto. Na rade je úloha herečky. Oprie sa o bakuľu do 90°-vého uhla a kráča vpred smerom k oltáru. Pomaly, s utrápeným výrazom, najlepšie tak, aby to videli všetci v kostole. Tento psychologický moment podnieti nejedného dobráka, ktorý sa zrazu pristihne ako poklepe babku po placi a slušne ju usadí na svoje miesto. V domnení, že urobil dobrý skutok, potom celú omšu prestojí. V podstate len sadol babke na lep.
- Ďalšia varianta je babka- stratég. Príde do kostola, prežehná sa, vytipuje si mladé mäsko a zamieri. Postaví sa ku lavici a stojí. Dôležito sa okolo seba obzerá, stavia sa na špičky, hľadá voľné miesto. Hra na city. Dotyčnému potom dôjde – buď dobrý zámer alebo nervy. Babka je opäť víťaz.
- Poslednou možnosťou je tzv. drzá babka. Vojde, prežehná sa, vyhliadne si submisívnu obeť, chudú obeť alebo malé dieťa sediace na kraji lavice. Babka príde, sadne si, kydľa dieťa vytlačí, to si sadne matke na kolená a babka si uplatnila svoj nárok na sedenie.
Počas omše je taktiež obľúbené nahlas si fúkať nos a potom pozerať do vreckovky, čo zo mňa vyšlo. V poslednej dobe sa stalo obľúbeným aj zízanie na prisediaceho, hlavne tandem pubertiak s piercingom – dôchodca s nepochopením.
Každopádne málokto vie, čo sa hovorilo na kázni, hlavne, že sa vie o susedovi a o tom, ako podvádza svoju ženu a chodí po nociach opitý domov. Alebo že Pani Sládečková z neznámych dôvodov krívala uličkou počas prijímania.
Účasť na nedeľnej omši nie je vždy vyjadrením viery…. častokrát je to spoločenská udalosť, kde nie ste pod drobnohľadom Tamtoho hore, ale niečo horšie – pod mikroskopom smrteľníkov, ktorí namiesto spytovania svedomia radšej hľadajú, kto by mohol byť tento týždeň očiach Najvyššieho horší než sú oni sami.