Sedeli sme v tichej čajovni, popíjali horúci čaj a rozprávali sa. Vraj „základom je komunikácia“. Neviem, čo povedala. Pamätám si len svoju odpoveď.
„Ale ty už nie si dieťa.“
„Niekedy by som radšej bola dieťaťom. Neťažili by ma žiadne problémy…“ Vzdychla si. V takých chvíľach vyzerala nesmierne smutne. A ja som mal vtedy pocit, že sa rozplačem. O chvíľku sa už znovu usmievala a pozerala sa na mňa tými svojimi mäkkými hnedými očami. A myslel som si, že je všetko v poriadku.
O pár rokov na to sme sa rozišli. Kdesi vnútri som stále dúfal, že sa vezmeme, a budeme šťastní až kým nezomrieme…bla bla bla… Keď som jej to povedal, vzdychla si ako vtedy. Na okamih sa na mňa pozrela a potom sa zahľadela kdesi do diaľky.
„Načo sú komu šťastné konce? “ Takú nešťastnú som ju nikdy predtým a nikdy potom nevidel. Bolo z nej cítiť toľko bôľu a smútku… Pravdupovediac, to bolo naposledy, čo som ju videl. Nie žeby som sa s ňou nechcel opäť stretnúť. Jednoducho zmizla. A viac som o nej nepočul.
A čo sa stalo so mnou? Dvakrát som sa oženil. Ani raz to nevyšlo. Zrejme mala pravdu. S tými deťmi aj s tými koncami. Aj to sa stáva…
vidno,ze to nepisal chlap:)davas tam viac emocii,pocitov..to chlapi nedokazu
Súhlasím so zinc ointment. Ani nie tak kvôli tým emóciám, ale… Takýmto spôsobom proste „chlap“ nerozmýšľa. A to mám z prvej ruky 😉
Noo, snaha bola…:), to bola len taka mala inspiration Georgeom Orwellom…
mozno to bol nejaky zzenstely chlapik:)aj taki su…
mozno…:D
No ja v tom Orwella nejako nevidím. 🙂 Aspoň tie diela, čo som od neho čítal.
Súhlasim s DaMageom
Nejde o prevedenie, ale o myslienku… Btw, citali ste Nad vodu a chytit dych?