Stratený navždy

Na trávniku sedí blázon. Sedí sám. Sedí skľúčený. Sedí a potichu si mrmle: „Prečo?… Prečo?… Prečo?…“ Obklopujú ho múry ústavu pre duševne chorých. Odnímajú mu slobodu, lásku, šťastie, nezávislosť. To všetko by mohol mať keby…

Rok 1992. Po hlavnej triede si to energicky švihal mladý, elegantný muž. Z náprsného vrecka krikľavo zelenej košele, na ktorej mal štýlové sako mu trčal list. Dokonale čisté poltopánky rázne razili cestu vpred svojmu majiteľovi. Jeho dokonalý vzhľad vzbudzoval obdiv, ba priam pohoršenie. Len jedna vec nebola dokonalá, a síce jeho modré oči. Bol v nich chlad. Chlad človeka, ktorý nepozná ani slzy, ani smiech. Chladného sťa mramor. Nevnímajúceho vášne a city. Vedel však, čo chce. Vedel, že chce úspech. Za akúkoľvek cenu. Vedel, že je to jeho droga a pre drogy sú ľudia schopní zločinov.

Jeho kroky viedli smerom k parkovisku. Nastúpil do ohnivočerveného ročného BMW 535i. Naštartoval a zvuk motora v momente prehlušila dokonalá audio sústava. Všetko v jeho svete muselo byť dokonalé. Ako ona. Zoznámil sa s ňou len náhodou, presne pred troma dňami. Sedel v podniku rýchleho občerstvenia. Práve vstával, keď narazil stoličkou do jej nôh. Spadla a obsah jej podnosu spravil nepeknú značku na jeho nohaviciach. Keď jej pomáhal vstať, spravila to, čo nikdy nemala. Pozrela mu do očí a ich pohľady sa stretli. Len na okamih, no okamih stačil. Pocítil niečo, čo nevedel vôbec definovať. Priam chorobnú túžbu po nej. Úplne neznámej žene. Túžbu, čo mu spaľovala vnútornosti. Chcel, aby sa jej smel dotknúť. Spôsobom momentálne neprípustným. Chcel, aby čas navždy zastavil. Chcel, aby bola len jeho hoc len na pár sekúnd. Ovládol sa, a keď sa ich pohľady rozdelili, prvý raz v živote nevedel, čo povedať.

„Je… je mi to ľúto…“, vykoktal sa napokon.
Nevedno, čo si v tú dobu myslel, či mu to bolo naozaj ľúto tak ako vravel.
„To nevadí.“
„Ale aspoň vám zoženiem nový obed, lebo tento sa asi jesť nedá“
povedal a ukázal na zamestnanca občerstvenia ako usilovne čistí dlážku.

Jeho BMW sa hnalo rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu centrom mesta. Uháňal na svoju prvú schôdzku s ňou v čistých nohaviciach. Stretol ju sediacu na lavičke v mestskom parku. Prisadol si k nej a začal jej šepkať do ucha. Chichotala sa a jeho to čím ďalej tým viac dráždilo. Objal ju okolo ramien a jej tvár a pery pohládzal rukou. Neveril. Nedokázal to. No začínal cítiť. Po rokoch. Keď v detstve dostal lekciu, prestal s tým. A teraz tam sedel, bozkával jej tvár a pohľad jeho očí, čím ďalej tým viac vyzeral ako ľudský. Jeho mozog vykazoval dvesto percentnú aktivitu. Nie! Nesmieš! Ale musíš! Nemôžeš! Ale ja chcem! V skutočnosti nechceš! A just…

O dva týždne neskôr si to po hlavnej triede energicky švihal mladý, elegantný muž. Z náprsného vrecka oranžovej košele, na ktorej mal štýlové sako mu trčal list. Dokonale čisté poltopánky rázne razili cestu vpred svojmu majiteľovi. Jeho dokonalý vzhľad už nevzbudzoval obdiv, ba ani pohoršenie. Každý okoloidúci vedel prečo a nik sa nepohoršoval. Po jeho pravici kráčal dôvod. Rovnako dokonalá, pôvabná, krásna a okúzľujúca žena. Dvaja, ako Adam a Eva. Kráčali smerom k parkovisku. Nastúpili do ohnivo červeného BMW 535i a odfrčali nevedno kam.

Na pobreží Stredozemného mora sa vzdúvalo nepokojné more. Dnes bol utorok a Adam s Evou už neboli takí plní energie ako pred dvoma dňami. Cesta autom na ich telách zanechala stopy. Na východe sa práve črtali prvé zvesti nového dňa. Kožené sedadlá luxusného BMW poskytovali perfektné miesto na to aby sa v ich mäkkých záhyboch znížila aktivita. Odolával spánku. Nedovolil mu aby sa vkradol za volant a voviedol ich do záhuby. Silná káva v termoske mu bola priateľom. A taktiež ona, sladko spiaca, mu nedovolila znížiť ostražitosť.

Za posledné dva týždne sa s ním vďaka nej stala taká neuveriteľná premena, že ani sám tomu neveril. Začal vnímať vôňu ruží, krásu západu slnka, povinnosť pomáhať si navzájom, zistil, že nie je na všetko len sám, že môžu byť dvaja… Na vlnách fantázie sa nechal uniesť ďaleko od bezpečných prístavných vôd a cítil, že má odvahu ich prekonať. Snívať, o veciach nereálnych. Tvoriť veci reálne a hmotné a milovať ženu svojho života.

Vzmum… ich BMW práve obtrel prúd vzduchu šíriaceho sa spod kolies oproti idúceho kamióna. Nákladiaky sú na tejto prímorskej dopravnej tepne absolútne bežné. Rovnako bežné ako ostré zákruty a krásny výhľad. Šiel rýchlosťou asi 80 kilometrov za hodinu. Pred jednou z tisíca zákrut ako vždy troch spomalil. Chystal sa otočiť volantom, no nestihol.

V priekope leží auto. V aute ležia dvaja ľudia. Na aute leží kamión. V diaľke húkajú sirény.

Pomaly otvára oťažené viečka. Pravá ruka letí vzduchom. Uprostred balistickej dráhy náhle zmenila svoju hmotnosť a tresla po nočnom stolíku. Zarinčalo sklo a on vedel… Nie. Nebol to sen. Rýchlo zaostril pohľadom na biely strop. Napravo od nemocničnej postele ležala ruka. Neveril, že je jeho, lebo bola v sadre. Ležala rozcapená na nočnom stolíku, na niečom, čo sa asi pred tridsiatimi sekundami mohlo podobať na gýčovú vázičku, do ktorej sa nezmestí absolútne nič. Nebola tam. Celé telo ho bolelo. Nebola tam, kde môže byť. Vtom vošiel doktor.

„Kde je!“
„Kto?“
„Ona!“
„… je mi to ľúto…“

„Niee!“

Na trávniku sedí blázon. Sedí sám. Sedí skľúčený. Sedí a potichu si mrmle: „Prečo?… Prečo?… Prečo?…“ Obklopujú ho múry ústavu pre duševne chorých. Už mu neodnímajú mu slobodu, lásku, šťastie, nezávislosť. To všetko stratil už dávno…

Pridané dňa od Zanelli
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

6 odpovedí na Stratený navždy

  1. Gnaag povedal:

    Celkovo sa mi myšlienka páči, i keď v nej nevidím žiadny veľký prínos. A spracovanie… na môj vkus tam je príliš veľa vaty.

  2. Padrino povedal:

    Fakt dobre napísane. Gnaag: Vata je dobrá… a niekedy nevyhnutná , no nie?

  3. Gnaag povedal:

    Niekedy áno, ale iba ak je funkčná. V tomto prípade… Prepáč, ale nanajvýš zbytočná. Miestami dokonca až nevhodná.

    Ale píš ďalej, predchádzajúce veci od teba sa mi páčili. Toto ma však dosť nemilo prekvapilo.

  4. zinc ointment povedal:

    suhlasim s tou vatou a pridavam:DOKONALOST-NEDOKONALOST-DOKONALOST-NEDOK….
    pravdupovediac som sa tesila,ze to bude z takeho prostredia a asi som len naivne cakala nieco velkolepejsie….ono tema mohla byt pekna,az na to spracovanie….

  5. Padrino povedal:

    Ja som asi nejak inač orientovaný… Mne sa to dosť páčilo, aj spracovanie, aj téma… Samozrejme, že to není Hemingway, ale podľa mňa je to vcelku vyhovujúce tomuto prostrediu Ghetta… Je to také dobré, také priemerné… nič extra, ale stále článok, ktorý sa naozaj dá dobre čítať… Ale koľko ľudí, toľko chutí, takže… „Life goes on“

  6. Filthy Thoughts povedal:

    mne sa to celkom paci. nie je to nejake totalne svetoborne, ale ani to nebolo pisane s tou ambiciou. pekne dielko s myslienkou.

    cely zivot mi do hlavy bolo hustene take mnozstvo vaty, ze uz to nejak filtrujem…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *