Štvrtkové vzplanutie citov

– „Vďaka slečna.“
– „Nemáte za čo.“

Tomáš vzal do rúk kus hliníka a ešte raz sa na dievča usmial. Dnes tam bola opäť. Vlastne, prečo by nebola? Službu má každý utorok, štvrtok, sobotu a nedeľu. Možno aj inokedy, ale tým si Tomáš nebol istý. A každý deň tam predsa nemohol chodiť. Mohla by si to všimnúť.

Vošiel dnu a sadol si. Nesedelo sa mu pohodlne. V podstate málokde sa mu sedelo dobre. Ešte sa nestretol s naozaj pohodlnou stoličkou. No presne vedel ako má taká stolička vyzerať. A ako sa na nej má sedieť. Netušil, prečo to ešte nikoho nenapadlo. On sám bol príliš… Ani nie lenivý. On skôr nebol dostatočne zručný na to, aby to dobre dopadlo. Aby sa na tej stoličke sedelo naozaj pohodlne.

—

– „Vďaka slečna.“
– „Nemáte za čo.“

Janka podala staršiemu pánovi s ľahkou vetrovkou kus hliníka. Potom staršej pani s jesenným kabátom. Hneď nato aj dáme s naozaj ťažkým kožuchom. „Krava,“ pomyslela si „mohla si počkať aspoň na prvý sneh.“ Za ňou stál Peter s bundou. Aj dnes jej milo pozdravil a bundu jej podal tak, aby sa jej dobre držala. A ten účes. A postava. No gentleman ako z filmu.

Nechodil často. A dosť nepravidelne. No vždy, keď sa objavil, jej nálada sa zlepšila. Zabudla aj na vyfintenú kravu v kožuchu aj na celodennú únavu. Peter mal proste taký… auru. Auru, ktorá naplnila celú miestnosť dobrou náladou. Peter mal aj veľmi príjemný hlas. Taký zvučný, hlboký no stále príjemný. Peter… Vlastne to ani nemusel byť Peter. Janka si ho sama tak nazvala. To meno jej k nemu išlo. Vyšší, tmavovlasý. Peter. Sadla si.

—

– „Dobrý večer. Nech sa páči.“
– „Dobrý večer. Ďakujem.“
– „Aj ja ďakujem.“

Stano kus hliníku zasunul do náprsného vrecka išiel priamo dnu. Našiel svoje miesto. Pár krokov na ním cupkala Lenka. Čosi mu vravela, ale on ju nevnímal. Teda, tváril sa, že ju nevníma. Takto si u nej vybuduje väčšiu úctu. Potom jej ani nenapadne, čo i len pomyslieť na niekoho iného.

Sadol si. Ona hneď po ňom ako poslušný pudlík. Vytiahla cukríky a ponúkla ho. Vzal si. Zvuk šuštiacich cukríkov upútal pozornosť viacerých sediacich. Stano to vedel. „Je dobrý.“ povedal Lenke. Opäť sa viacerí okolosediaci obzreli smerom k Stanovi. Nevidel, no tušil to. Jeho hlas vždy pútal pozornosť. Vlastne len preto to povedal, aby sa v tom utvrdil.

—

– „Bude to sedemdesiatpäť.“
– „Počkajte.“

Predstavenie sa mu veľmi nepáčilo. Tomáš nebol veľmi na takéto výpravné hry. Vždy sa v nich strácal. Celý čas o nej rozmýšľal. Vedel, že tam bude aj keď to skončí. Jedine, ak by musela niekam odísť. To sa našťastie nestávalo často. Doteraz iba dvakrát. A raz bola iba na toalete. Dobehla, až keď on mal svoju vetrovku. No ešte sa na ňu aspoň usmial. Hádam sa to nedozvie. Takto na staré kolená zblbnúť…

– „Nech sa páči.“
– „Ďakujem.“

—

– „Bude to sedemdesiatpäť.“
– „Počkajte.“

Videla ho. Stál hneď za tým starším pánom. Tešila sa ako malé dieťa. Nepamätala si, ako sa zvykla tešiť, kým bola malá. Veľmi ju to ani netrápilo. Teda ani jej nenapadlo sa nad tým zamyslieť. Len, čo najrýchlejšie vybaviť toho starca.

– „Nech sa páči.“
– „Ďakujem.“

Peter.

– „Počkajte… Sedemdesiatsedem.“
– „Vďaka.“

Vyzeral byť spokojný. Hádam sa mu to páčilo. Popravde, ona to predstavenie ešte nevidela. Nechodila do divadla rada. Práca. No kto by rád chodil do roboty. Ešte chvíľku sa pripravovala na tú chvíľu. Najradšej by bola, ak by tam na ňu čakal navždy.

– „Nech sa páči.“
– „Ďakujem, dovidenia!“

—

– „Počkajte… Sedemdesiat sedem“
– „Vďaka.“

No bolo to pekné. Lenka samozrejme prikyvovala na všetko, čo povedal. Hneď, keď vstali, opýtala sa ho na to. On čosi skritizoval a niečo pochválil. Ani nevie čo. Bolo to skôr automatické. Inak sa mu to celé páčilo. Ako vždy.

No kde je? Tá stará krava sa iste kdesi zarozprávala s kolegyňami. Toto je teda úroveň. Ak by to divadlo vlastnil, tak ju už dávno vyhodí.

– „Nech sa páči.“
– „Ďakujem, dovidenia!“