Štyridsaťpäť

Stena. Napravo umývadlo, naľavo nič. Dole guma. Stena. Vpravo nič, vľavo drevo, dole nič. Stena. Napravo umývadlo, naľavo nič. Dole guma. Stena. Vpravo nič, vľavo drevo, dole nič. Nikde nič, tma. Celý pohľad po zavretí oboch očí zaplavila temnota.

V ušiach mi neustále znie monotônny hlboký hlas. Pravdepodobne sa ma snaží o niečom presvedčiť. Pero po papieri automaticky škrípe svoju vlastnú melódiu. Myseľ nevníma.

Niekto umiera, bolestné vzdychy naplnili priestor. Nie tu! Nie teraz! Niekde. Možno nikde. Azda sa to len moja predstavivosť hrá s najhlbšími myšlienkami. S tými, ktoré by nemali byť odhalené. Pero bez prerušenie zvádza boj s nezmyselným výkladom.

Zmena, smiech. Skladám pero. Smejem sa taktiež, i keď pointa mi uniká. Vôbec to však nevadí. Len nevybočiť z davu. Nebyť iný. Nebyť odhalený. Vnímať! Hlavou prebehne bolesť. Položená otázka nemôže byť zodpovedaná. Včasný zásah všetko elegantne vyrieši. Nikomu nič nie je podozrivé.

Ponáram sa hlbšie. Pero v rukách sa opäť roztancuje v nevyspytateľnom kŕči. Samo nechápe. Ja nechápem. Načo aj? Tortúra, krik. Kde? Tu nie. Snáď to vydržal, mne to pripadá nemožné. Odchádzam z mysle, telo sa bráni…

Stena. Napravo umývadlo, naľavo nič. Dole guma. Stena. Vpravo nič, vľavo drevo, dole nič. Stena. Napravo umývadlo, naľavo nič. Dole guma. Stena. Vpravo nič, vľavo drevo, dole nič. Nikde nič, tma. Celý pohľad po zavretí oboch očí zaplavila temnota.