subjektka

Moja krajina je veľká – ak trávim noc medzi kopcami, ráno neskladám stany, nepotrebujem plastikové vrecia (plastikových ľudí)na špinu, moja špina je čistá – na pohľad sa miesto, kde spím, zdá neučesané, ale ja nepoznám hrebeň.

Odchádzam – ale nenechávam vlnitý plech alebo pach žuvačiek, len vlasy alebo nechty, škrupiny vajec a šupy zeleniny,

ktorú nikdy nikto nepestoval, iba našiel.

Krajina, v ktorej žijem, je jasný priestor, pred odchodom z nocľažiska v nej musím načrtnúť tmavšie čiary (pásy na chrbtoch ešte divých koní a pásy od ohanbia hore driekom), iné čiary v nej zatiaľ neexistujú, tak

je šíra.

Stromy v nej,

nepotrebujem mačetu, chladné zbrane – porast je horúci, topí sa sám. Prechádzam pod ním voľne, nie sú tu poľovnícke oká, prechádzam.

Spím na novom mieste, lebo moja krajina je tak ľudoslobodná, že všetky miesta sa zdajú nové – aj staré, pretože mladá tráva prerastá

pomedzi staré škrupiny