Svit lampy

Svit lampy. Zdochlina psa. Tri nohy a smutný výraz v nemej tvári. Kedysi to bývalo najkrajšie šteňa v okolí. Rodina, ktorej bolo členom, ho milovala. Deti sa s ním hrali. Rodičia boli radi, že ich deti majú zmysluplnú zábavku vo forme malého, chlpatého orecha. Jeden zlý deň. Veľmi zlý. Autonehoda. Amputácia prednej labky. Miláčik ulice sa razom stal najnenávidenejším stvorením v okolí. Rodina ho vykopla na ulicu. Z obľúbenca štvrte sa stal terč kameňovania. O jedného špinavého, túlavého psa viac. Počas nasledujúcich rokov boli všetky dni rovnaké. Každý deň ten istý boj o miesto pri kontajneri. Každú noc to isté hľadanie teplého miesta, na ktorom by mohol prostredníctvom snov aspoň na chvíľu ujsť pred realitou. Najhoršie boli zimy. Nenávidel zimy. Nenávidel ich tak veľmi ako nenávidel ostatné ročné obdobia. Vlastne postupne začal nenávidieť všetky dni svojej biednej existencie. Až na jeden.

Zima. Večer ako už toľkokrát predtým. Všade ticho. Ľudia sediaci za oknami svojich luxusných domov nemohli tušiť, že tento večer sa vryje do pamäti jedného trojnohého psa ako ten najkrajší a najzvláštnejší zážitok v jeho živote. Trojnožka kríval po ulici osvetlenej troma zo siedmych lámp. Zastal. Uvidel chalana sediaceho na plote s lopatou v ruke. Pohľad uprený do svetla lampy a zvláštny výraz na jeho tvári. Ešte nikdy nevidel na ľudskej tvári výraz väčšej spokojnosti a šťastia. Zaštekal. Žiadna reakcia. Skúsil to znova. Opäť nič. Chlapec ho nepočul. Nemohol. V ušiach mu zneli tóny skladby Hey you. Trojnohý orech tam ešte chvíľu sedel a vychutnával krásu tohto okamihu. Jedného z mála zvláštnych okamihov v jeho ponurom živote. Vstal. Pomaly sa otočil a odchádzal. Tieň jeho zdeformovaného tela vytváral na ceste, osvetlenej len svitom lampy, strašidelné kreácie. Doskackal na koniec ulice. Naposledy sa obzrel. Ešte vždy tam stál. Ešte stále zvieral lopatu a pozeral do lampy. Pes zvesil hlavu a zmizol za rohom. Vtedy chlapec zdvihol hlavu a pozrel tým smerom. Videl už len prázdnu ulicu. Cítil, že sa stalo niečo magické. Nevedel však čo. Mal len nutkavý pocit, že mu ušlo niečo veľmi dôležité.

Po piatich ťažkých rokoch orech opäť prechádzal touto ulicou. Bola to jeho posledná cesta. Vedel to. Ale musel sem ísť. Dokríval k lampe, pri ktorej videl chalana a uložil pod ňu svoje zúbožené telo. Poslednýkrát pozrel do svitu obyčajnej pouličnej lampy a vydýchol.

Pridané dňa od filo
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O filo

multipas,multichoice,multivitamin

4 odpovede na Svit lampy

  1. Gnaag povedal:

    Uff, celý čas, čo som to čítal mi po tele behali zimomriavky (neviem však či od môjho chabého oblečenia, alebo od hĺbky tohto príbehu). Fiľo na to, že si to písal s neskutočnou horúčkou, ktorá ťi oslabila telo, bolo vidno, že tvojej mysli sa dotkla len v dobrom.

    …Bodaj by som aj ja zažil takú chorobu…

  2. Robinho povedal:

    Pjekny!
    Pohodka. Pes. Tri nohy. Lopata. Pouličná lampa. 3 zo 7 (kde? – zariadim). Orech. Hey you. Smútok. Šťastie. Skon.
    Tak to má byť. Tak sa mi to páči – hlavne ten štýl(mi to pripomína Maxa Payne-a)
    Dúfam, že prište to bude cez deň, aj keď viem aká je fascinujúca noc a strhujúce lúče svetla.

  3. HumnaHuciaHromami povedal:

    Hmmmmmm. Hej, ma to taku dobru atmosferu *thumbs up*
    Najprv som neprecitala Hey you, ale Hey Hou (Snehulienka), tak mi to trocha nesedelo. Chvalim ta filko 😉

  4. tuja povedal:

    filo ked citam tie tvoje dielka ani nedycham… proste super no… 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *