V nákupnom košíku

Stolička vľavo hore. Už ani nevedel, ktorá. Zaujímavé bolo, že to nebolelo. Vôbec. Ak by sa nebola dotýkala ďasien, asi by si ani nevšimol, že vypadla. Tentokrát už neomdlel.

Ráno sa Peťo Dauter zobudil ako obvykle. Možno sa aj osprchoval. Na to si už presne nespomínal. Vlastne. Určite sa osprchoval. O jednej mu letelo lietadlo. Šiel na služobnú cestu do Bratislavy. Nechcelo sa mu tam. Väčšina špecialistov si však vzala dovolenku.

Príjemné piatkové popoludnie nenarúšalo okrem ruchu ulice nič. Teda, mierne pršalo. Mrholilo. V podstate bolo dosť mizerne. Obed mal už za sebou, čakalo ho už len jedno nudné stretnutie. Nemal rád tú prácu. Obzvlášt v Bratislave.

Vždy ho najviac naštvalo, že sa stretnutia robia o siedmej večer. Určite to tak plánovali na otupenie zmyslov. Aj teraz mal ešte styri hodiny času. Oveľa viac než potreboval.

V hoteli dostal slušnú izbu. Sprcha, posteľ, skriňa, umývadlo a zrkadlo. Koberec bol povysávaný, okná umyté. Dve hodiny. Na zrkadlo vy kúpeľni bol magnetom v tvare lienky pripnutý zelený lístok. Vlastne biely so zeleným prúžkom pod nápisom „UPOZORNENIE!“. Celkovo pôsobil zelenkavým dojmom.

„AK STE NA SEBE ZBADALI AKÉKOĽVEK Z PRÍZNAKOV SPFS? OKAMŽITE SA HLÁSTE V NAJBLIŽŠEJ NEMOCNICI“

Veľké písmená aj tak nemalo zmysel čítať.

Mal ešte hodinu a pol, no v hoteli sa mu ostať nechcelo. Šiel pešo.

– „Pán Dauter, poďte prosím vás so mnou.“
– „Dobrý deň, prepáčte, ale nepamätám si vás. Vy ste?“
– „Poďte prosím vás so mnou.“
– „Ale…“
– „Poďte prosím so mnou. Je to tu za rohom.“
– „Kto ste?“
– „Prosím…“

Peťo stál pred otvorený okienkom, aké je možno vidieť v školských jedálňach a vývarovniach. Určite nečakal na obed.

– „Cítite sa dobre?“ – z druhej strany sa na Peťa pozeral tmavovlasý muž strednej postavy. Nič zvláštne.
– „Samozrejme. Ale… Čo odo mňa chcete? A kto…“
– „Nebolí vás hlava, päty, kolená, ruky, prsty na nohách, dlane, oči, ramená, bedrá, zuby?“
– „Nie, prečo? A…“
– „Zuby? Určite vás nebolia zuby? Otvorte prosím vás ústa.“

Dauter doteraz nevedel, prečo tie ústa otvoril. Dokonca vyplazil jazyk. Lekár mu dnu strčil dentálne zrkadielko. Peťo všetko úplne presne videl na veľko zrkadle, ktoré mal lekár nad hlavou.

– „No medzi päťkou a šestkou máte raňajky, možno obed. A na všetkých zuboch máte plak. No jasné! Osmička vľavo hore“

Na spomínanom zube zreteľne videl malé odštiepenie. Zub bol na tom mieste mierne zožltnutý, až sivý. Nič vážne.

– „Musím vás hospitalizovať.“
– „Prečo? Ja musím…“

Zvyšok Peťo nestihol dopovedať, pretože sa spoza rohu vyrútil mladý chlapec. Tlačil pred sebou nákupný košík. Mohol mať okolo 18 rokov. Bol nazoaj vysoký. Vozíkom podlomil Peťovi kolená a ten do vozíka spadol.

– „Kam ma to beriete?“
– „Musíme vás hospitalizovať.“
– „Ale kde?“
– „Musíme vás hospitalizovať.“

Vozík letel po chodníku tak rýchlo, akoby v ňom Peťo ani nebol. Zastavil sa až pred schodiskom. V chlapcovych očiach sa na chvíľu objavil strach. Neohrial sa tam dlho. Potlačil vozík dole.

Asi po štvrtom schodisku sa zastavili na pochmúrnom medziposchodí. Vyzeralo ako z filmu. Bolo to vlastne plnohodnotné poschodie s dvoma dverami.

Chlapec jedny z nich otvoril a vsotil Peťa dnu. Potom bez slova zmizol. Peťo sa rozhliadol. V izbe bola kovová posteľ s matracom a písací stôl. Zabolel ho zub. Vstal a ľahol si na posteľ. Spomínaný zub mu vypadol.

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *