V poli

Pole. Sýtozelené steblá trávy šumiace v jemnom jarnom vánku. Nádherný výhľad, pokojná krajina. Osamotený človek sediaci v poli, len on a príroda. Nebeská modrá nad jeho hlavou prechádza cez bledomodrú do oranžovej na horizonte. V diaľke, nad pohorím, zdanlivo modrým, zapadá slnko. Hľadí naň s úsmevom na tvári a vníma krásu tohto momentu pokoja.

Trpký úsmev. Zahľadí sa do diaľky, oči sa mu chvejú, vidieť v nich smútok, no zároveň šťastie. Dva pocity, medzi ktorými uviazol. Tvár prezrádza, že nepatrí do tejto krajiny. Hnedé vlasy sa stali hračkou vetra, jeho jediného spoločníka.

– Sophia, teba som tu nečakal, – otočil sa smerom k prichádzajúcemu dievčaťu. – Ako si tušila, že ma tu nájdeš?
– Je to tvoje obľúbené miesto, vždy si tu, keď chceš byť sám.
– Tak prečo si prišla, keď si myslíš, že chcem byť sám?
– Možno potrebuješ spoločnosť, v poslednej dobe si akosi iný, – pozrela mu priamo do očí. Videla v nich to, čo potrebovala vedieť. Niečo nie je v poriadku.
– Ako to myslíš iný? Mám sa fajn, ak myslíš to, už dlho mi nebolo tak dobre, – uhýbal jej pohľadu.

Vstala a odbehla ďalej. Roztiahla ruky, pomaly sa spustila do trávy. Ostala ležať. – Prečo nie si úprimný?
– Prepáč, trochu ťažko sa mi o tom hovorí. – Postavil sa aby na ňu dovidel. Jej červené letné šaty tvorili kontrast so sýtozelenou trávou. – Nie preto, že by to bolo ťažké, skôr preto, že neviem presne povedať, vyjadriť to, o čo ide.
– Ťažko sa hľadajú slová?
– Ťažko sa vyznať v mojej hlave a srdci. – Ľahol si do trávy vedľa nej. Oranžové prúžky mrakov nad ich hlavami. – Milujem toto miesto.
– Hľadáš tu únik? – pozrela sa naňho, no on pohľad neopätoval. Hľadel stále na mraky.
– Možno, hľadám aj seba, to čo mi chýba.
– Samotu?
– Nie, tu nie. Skôr slzy, plač.
– Plač? Prečo? Deje sa niečo?
–Deje sa veľa vecí, ale nie úplne preto. Proste mi chýba ten pocit. Uvoľnenie. Už som dlho neplakal, a mám pocit, že je to chyba.
– Nie je lepšie vyplakať sa na ramene kamaráta?
– Možno, no niekedy sa bojím odhaliť svoje vnútro niekomu. Mám problém veriť ľuďom, som paranoidný.
– Ale mne veríš, nie? – Slnko sa stratilo, ostala iba oranžová žiara. Prvé večerné hviezdy začali svoju púť.
– Tebe áno, u teba je to iné, veď vieš.“

Uprela naňho svoje oči. Modré oči. Videl v nich snáď celý vesmír, hĺbku, múdrosť. Nebol to pohľad mladého dievčaťa. Vedel komu patrí.

– V poslednej dobe sa snažím tešiť zo šťastia, ktoré mám. No tak, ako každý človek, túžim po niečom viac, – prižmúril oči, niečo si predstavoval. – Každý túži byť milovaný.
– Snažiš sa žiť tak, ako som ti to vtedy povedala. Aj keď život nie je taký aký chceš, ži ho naplno.
– No problém je v tom, že strácam svoj pocit šťastia.
– Myslíš na ňu, neubližuje ti to niekedy?
– Nevieš aké to je, nemôžeš to vedieť.
– Myslíš si, že ja necítim? Aj napriek všetkému dokážem cítiť.
– Prepáč, nechcel som.

Objala ho. – Mám ťa rada, záleží mi na tom, aby si sa netrápil. Prečo musí byť ľudské šťastie niekedy tak komplikované?
– Pretože potom by sme si ho nevedeli ceniť? Poriadne neviem, čo k nej cítim, ale myslím, že ju mám rád nielen ako kamarátku. A ona mňa? Netuším, no bojím sa toho, že naše kamarátstvo v poslednej dobe asi oslablo. Keby by to bol len klamlivý pocit. Ale naozaj neviem. – Na líci sa mu zaleskla slza. Viac sĺz. – Ale asi najlepšie by bolo nechať tomu čas. A byť sám sebou, netrápiť sa. No nie je to jednoduché.
– Nehovorím že je. Ale možno si na dobrej ceste.
– Hej. Ale ťažšie je, ak je v tom okrem teba ešte niekto iný, koho… – jeho hlas postupne slabol, bál sa dopovedať vetu.
– Čas ukáže. Vždy si si hovoril, že všetko bude tak ako má byť.
– Hovoril. Hovorím. Ale bojím sa ho. Toho, že veci budú iné ako by som chcel.
– Toho si sa nikdy predtým nebál.
– Pretože, pretože… ťažko to povedať… bojím sa straty.

Mesiac v splne. Noc ovládla kopec, krajinu. – Nech sa stane čokoľvek, vždy budem pri tebe. – Zazneli jej posledné slová. Stratila sa v bledomodrej lúke, osvietenej mesiacom. No vietor ešte stále šepotal jej slová.

– Aj keď sa život uberie iným smerom, ako chceš, ži a teš sa z neho naplno. A neboj sa, všetko bude dobré.

Pár slov vo vetre. Ukrytá nádej. Úsmev na tvári. Slzy na líciach. Dokázal to. Úľava, plač. Slzy stekali nadol, kropili zem. Vlievali nádej. Cítil sa šťastný.

Pridané dňa od DaMage
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O DaMage

Zrodený v ghette, beznádej v nádeji, snaha prežiť, žiť. Utiecť pred osudom, poraziť ho. Zaujímam sa o grafiku, písanie a vlastne všetky formy výtvarného umenia. Zvyčajne píšem pochmurne a trocha suchšie (podľa slov niektorých ľudí). Písať som začínal na stránke damage.blog.sk kde sa ešte dajú nájsť moje staršie články. V poslednej dobe ma upútali: Trainspotting, Stoparov sprievodca galaxiou, ďalej tvorba Franza Kafku a mnohé iné.

4 Responses to V poli

  1. Gnaag povedal:

    Neviem, čo presne povedať. Neviem, čo si pomyslieť. Neviem… Určite neviem poradiť.

    Jedno však viem…
    …viem pochopiť.

  2. DaMage povedal:

    Hmm… Gnaag… až teraz som si všimol, že to tu nehodilo celé. Takže prečítaj ešte raz. Nie je to presne o tom, čo si si myslel.

  3. Gnaag povedal:

    Nezáleží na tom, čo som si myslel, ale, čo som z toho vycítil. Na príbehoch je úžasné práve to, že každý v nich nájde inú časť svojej vlastnej duše.

    Ináč…
    …v poslednom čase som tak málo informovaný o „veci“ (a vyhovuje mi to, možno poznáš: „Out of sight, out of mind“), že asi sám nevieš, o čom som písal ja.

  4. Beka povedal:

    tak, ale teraz uz viem, ze je to TEN kopec s velkym K…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *