Veľký vták na oblohe – úvod

Otvoril som oči. Zobudil som sa, ale i tak sníval. Snívam stále. Celý život. Môj život je celý o snoch. Bol celý o snoch, až po jeden deň. Dovtedy som nemal sny. Žil som snami.

Rád som čítal. Od detstva som rád čítal. Stalo sa to zábavou, potom koníčkom a nakoniec zmyslom. Žil som knihami, nachádzal som v nich zmysel a sníval som. Sníval sny neživých ľudí, ľudí, ktorí naozaj existovali, ožívali iba v knihách. Boli to prekrásne sny. Sny, ktoré som prežil. Prežil som ich v predstavách. Odpojil som sa od sveta a žil v svetoch vymyslených. Nemal som zmysel iný života okrem kníh. Nemal som životné skúsenosti. Žil som životom človeka, ktorý veľa študuje a to len preto, aby mohol v pokoji čítať. Nechodil som na diskotéky. Nehrával som futbal. Nezískaval som skúsenosti. Čítal som o skúsenostiach. O láske, nenávisti, o vojnách, o politike, o športe, o všetkom. Učil som sa na knihách. Tisícky príbehov prešlo mojími rukami nezanechajúc na nich ani jedinú vrásku. Tisícky vyhasnutých životov, stovky puknutých sŕdc, ktoré som držal v dlaniach, hoci som ich mal prázdne. Deň čo deň, som sa vhlboval do kníh a odputával sa od sveta reálneho. Až po jeden deň…

25.06.2018

Sedel som v autobuse, viezol ma do mesta. Čítal som a z času načas som sa pozrel cez okno. V mierne zahmlenom vzduchu sa črtalo mesto. Richland City. Najväčšie mesto na východnom pobreží. Pozoroval som jeho siluetu a odhadoval ako ďaleko je vzdialené. Po chvíli som sa vrátil ku knihe, ktorá nebola veľmi zaujímava. Zatvoril som ju a pozeral von oknom, pričom som si oprel hlavu o mäkké sedadlo. Stále som videl len siluetu mesta. Zatvoril som oči. Mäkké sedadlo ma akokeby vtiahlo do seba. Uvoľnil som sa. Telo sa podvoľovalo únave a myseľ tiež, až sa nakoniec vzdala a ja som zaspal…

Keď som otvoril oči, stále som bol v autobuse a stále som videl len črty mesta. Počasie však bolo iné. Vyjasnilo sa a hmla zmizla. Slnko mi pálilo do očí, aj mesto bolo zreteľnejšie. Niečo sa mi však nepačilo. Bol to čudný pocit.
Zrazu všetko stmavlo, ako keď sa zamračí. Keď som sa pozrel z okna, zistil som, že ma zakryl tieň.

Slnko svietilo ako tma. Uprostred toho letel tmavý, svietiaci vták. Tieň smrti padol na všetkých, vinných aj nevinných. Zem začala kričať a horieť. V tieni vtáka padali budovy, ktoré mali byť nezničiteľné a z mesta prosperujucého sa stávalo peklo. Vták vypustený z diablovho hniezda, krúžil nad novým peklom, akokeby to mal byť darček pre pána. Ľudské telá sa rozpadávali na kúsky a ovzdušie sa začervenalo…

Tlaková vlna odhodila autobus z cesty. Chvíľu letel ovzduším a pristal asi 20 metrov od cesty.Párkrat sa pretočil a už sa nepohol. Ležal tam v ozvenách výbuchov, ktoré ku nemu doľahali smerom od mesta.

Otvoril som oči. Prvýkrát som otvoril oči. Keď dlho spíte a naraz otvoríte oči, tak vás zaslepí svetlo ťažkého sveta. Mňa oslepilo také svetlo, že som sa musel rozplakať. Plakal som nad všetkými rokmi, ktoré som strávil v omamení. Nad tým, že mi svet unikal pred očami a ja som nerobil nič. A teraz, keď sa na mňa zvalila všetká jeho sila v tej najhoršej podobe, teraz, keď plačem sám nad sebou, som si uvedomil, že sa na svet nedívam cez obal knihy, ale vlastnými očami. Už nie som človek bez zmyslu, čo len blúdi údoliami tmy. Mám zmysel! Mám zmysel!Mojím zmyslom sa stala pomsta. Pomsta tým ľuďom, čo teraz útočia na moje mesto. Nie preto, že vyvolali vojnu alebo, že zničili moje rodné mesto. Ale preto, že dovolili životu, aby sa mi ukázal v tej najhoršej forme-vo forme vojny.Budem musieť ukončiť ich životnú líniu.Musím bojovať. Sám za seba. Musím žiť a život, to je boj. Budú trpieť. Bude to pomalé a škaredé zabíjanie. Cintorínom pre ich telá sa stanú uličky mesta, do ktorého sa rozhodli vstúpiť. A z ich kostí spravím križ, ktorý bude symbolizovať nimi spôsobené utrpenie. Zabijem ich s takou nenávisťou, že ich deti ma budú nenávidieť odo dňa, čo opustia matkino lono.Zabijem ich však aj s vďakou. Vďakou zato,že mi dali zmysel života.

A nakoniec, skolím teba, môj milý vták, čo si letel nad bránami môjho mesta, bez toho, aby si zistil, či si vítaný. A potom, si vychutnáš svoj posledný let. Let, ktorý sa ti stane osudným. Poletíš dolu oblohou, pretože si letel príliš vysoko. Pretože si letel tam, kam si nemal. A počas svojho pádu budeš horieť pekelným plameňom, ktorý ťa počal pri vzniku tvojej oceľovej konštrukcie. Po páde, bude každý počuť tvoj plač, pri ktorom sa ti zhýbaju krídla a každý bude počuť ako sa potápaš do hlbiny zeme, ktorú si poškvrnil svojimi tieňmi. A nakoniec skončíš tak hlboko, že si tvoja duša nikdy nezalieta na oblohe. To bude deň, keď moja pomsta bude dokonaná…

Nikdy netreba snívať neexistujucími snami, lebo potom poznanie bude ťažké.

Otvoril som oči, aby som zistil aký je svet krásny. Usmial som sa. Povzdychol. Zdvihol hlavu a vybral sa úzkym chodníčkom do Richland City.

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

6 Responses to Veľký vták na oblohe – úvod

  1. filo povedal:

    až na tú pasáž o knihách sa mi to vôbec nepáči…

  2. b. povedal:

    Ja som to nečítal vôbec ale súhlasím s Fiľom!

  3. Beka povedal:

    no, niektore casti zneli, jak keby ich povedal samotny Usama…
    ale asi viem, co tym autor chcel povedat…

  4. Padrino povedal:

    hmmm….tento príbeh není dobrý… tie vety spolu neladia…Niektoré znejú ako kázania… Tá prvá časť o knihách je asi najlepšia…celkovo sa mi môj vytvor nepáči,ale chcel som to zverejniť

  5. Gnaag povedal:

    Myslím, že mnohých komentátorov zasiahli predsudky už pred prečítaním. Ja osobne som to prečítal a myslím, že svojím spôsobom je to zaujímavé.

  6. Padrino povedal:

    svojim sposobom je vsetko zaujimave…ale vdak

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *