Vodič autobusu

„Kam to bude?“ Presne táto otázka by vyznela z úst vodiča trolejbusu priam nemiestne. Znela by, ak by ju bol niekto počul. Nebolo však nikoho, kto mal to šťastie. Otázka bola vypovedaná. Čo vypovedaná? Ona visela vo vzduchu. Z úzkeho priestoru kabínky vodiča sa však von dostať nemohla.

Patrila minulosti a časom sa na ňu kvôli evolúcii určite zabudne. Bude musieť uvoľniť miesto. Miesto pre dôležitejšie, potrebnejšie, jasnejšie. Ona však zanikne v nekonečne tmavých zákutiach ranného mesta. Naozaj nikto ju nečakal, nebolo nikoho, kto by ju bol požadoval. Jej osud bol spečatený dávno pred vyslovením. Dokonca ani jej nepotrebnosť nikoho nazaujala.

Dotyčný vodič už dávno hanebne zabudol na otázku, ktorú nedbalo vyslovil. Pokračoval v monotónnom točení volantom a pohmkávajúc si melódiu najnovšieho popového hitu zastal na červenú. Práca ho neskutočne nudila, ale už dávno si na ňu zvykol. Koniec koncov prečo nie. Celkom mu to vyhovovalo.

Našiel si dokonca celkom príjemnú zábavu v podobe ľakaní neznámych nastupujúcich ľudí. Ľudí z každodenného šedého davu. Vnútorné autobusové zrkadlo mu poskytovalo dokonalý pohľad na všetky osoby a osobnosti vchádzajúce do autobousu. Všetky dvere mal ako na dlani, nikto mu nemohol uniknúť.

Zbadal vhodnú obeť. Staršia pani nič netušiac položila nohu na schodík. Ruky jej ovísali v neprirodzenom uhle pod ťarchou preplnených igelitových tašiek. Do hluku autobusu sa ozval prenikavý tón oznamujúci zatváranie dverí. Staršia pani sa pošpotila, pričom jednu z tašiek pustila z ruky. Obsah sa vysypal na dlažbu ulice. Jablká sa premiešali s hruškami a čerstvý voňavý chlieb skončil v neďalekej mláke. Vodič autobusu sa s pocitom uspokojenia zaboril hlbšie do sedadla.

Zrazu začul vzlyk, nikto však neplakal. Kabínou sa ozvalo škrípanie zubov bezzubého tvora. Vodič sa poobzeral, nezbadal však nikoho. Neďaleko plynového pedálu, mimo jeho zorný uhol sa niečo skrývalo. Otázka vyslovená bez žiadneho zmyslu. Otázka, ktorej sa nikdy nedostalo odpovede. Plytvanie…