Wednesday story

– Vztyk!
– Čo? – ozvalo sa spod hrubej periny.
– Pozri sa na mobil, prosím ťa, koľko je hodín, ha?
– Do pyska! – (to bol vždy jej obľúbený výraz) – už je 5:40, nestíham!
– To si myslím, bež do kúpeľne a švihaj!
Precitnúť ju nechala ľadová kachlička na chodbe, na ktorú šliapla bosou nohou, keď minula papuču predo dvermi.
– Do pyska, to je kosa!
Nasledoval prvý ranný pohľad do zrkadla. Kútiky pier sa jej zdvihli do úškrnu, keď videla tie čierne kruhy pod očami.
– No super… Aha, veď to ide dole, shit, ja som sa včera neodlíčila. Hmmm, hm, hmm, hmmm…
Pomaly začala maskara s dúhou ostatných práškových tieňov schádzať dolu…
Navlhčila hrebeň a zmočila si vlasy, namazala hlavu tužidlom Dark Plum (nová farba každý deň), vysušila hlavu a natiahla na seba niečo červené, už v izbe.
Dnes nemala čas na rozjímanie v tureckom sede na posteli. Skočila na ňu tak silno, že ju do zadku pichla tá pretrčiavajúca pružina, čo je tam už od októbra minulého roku.

V buse sa jej ušlo voľné miesto. Ešteže, po včerajšku sa potrebovala pozrieť do angličtiny. Veľmi horlivá bývalá spolužiačka jej však nedala pokoj.
– Hej, už sme sa rozišli, veď v pohode… Pozri, zdá sa mi, že ťa to trápi viac ako mňa, sklapni prosím ťa!
„Konečne vystúpila. Ale prečo tí ľudia tak zbožňujú jatriť naše chrasty… hmm, hm, hmmm. Fraud, robbery, burglar, innocent, victim, chicken pox… No super, to sa mi určite hodí.“

Stojacej v strede štvorprúdovky jej ušiel ďalší bus pred nosom (a aj za chrbtom). Super deň… „I just wanna live…“, ozvalo sa v mp3-ke.
– Hej, „me too“..

Začalo pršať. Po tvári a po vetrovke sa jej začali roztekať fialové potoky zmývateľnej farby. Ešteže tá vetrovka bola biela, efekt by nebol dostatočný ani potom, čo ju z preplneného autobusu vyvalili a z polmetrovej výšky dopadla na zadok.
– Hej, ešte sa pozeraj, debil! Si ešte nevidel?! Čum svojej frajerke vieš kde!
– Ohoho, taký nasrdený výraz vidno málokedy, slečinka! – A odišiel rehotajúc sa s tlupou kamošov.
– Šiel by niekam. Sakra, dúfam, že ma na angline nevyvolá.

Nie, na angline nevyvolávala. Písali prepadovku.
Pred tabuľou bola ešte na dvoch ďalších predmetoch. Geometria jej aj tak nikdy nešla…

Poslednú hodinu si sedela na rukách. Prešľapovala hore dolu a jej nohy tvorili spolu rôzne mnohouholníky. Konečne zazvonilo. Veci dokonale vytriedené vopred v lavici strčila do tašky, druhú kôpku do koša a tretia tam ostala. Prvý raz v živote vyletela z triedy prvá.
Hlboký nádych, snáď ešte jeden. Spotené dlane osušila na nohaviciach.
„Možno ešte neodišiel. To by bolo, vidieť ho ešte dnes. Aspoň niečo, čo sa dnes podarí.“

„Nuž, aspoň som stihla bus, keď už mali len 6 hodín… Asi sa budem takto ponáhľať aj nabudúce…Veď sa uvidíme večer. Aj tak nemám dnes na sebe niečo oslňujúce a tie roztopené vlasy…“ (Ale virtualita jej nikdy nebola pochuti.)

Doma na dvore dážď vyrobil úžasné blato. Nie, ďalšiu škvrnu si už nemohla dovoliť, k vchodu sa pretancovala po špičkách po tých pár trsoch novej trávy. Mama nebola doma a za stolom čakala hladná mladšia sestra a brat, kopec riadu v dreze, mokré prádlo v práčke a guľa z matiky, ktorú je treba opraviť. Mohla zabudnúť na dočítanie „odporúčanej“ (nepochybne zaujímavej) knihy, a tak na šancu opraviť si zajtra písomku z literatúry. A tak veľmi ho chcela vidieť.

– Vieš, je výnimočná a vyzná sa v chémii…
– Nie je to tá chutná malá ryšavka, čo má také prenikavé zelené oči?
– …
– Nuž, ja neviem, mal by si za ňou jednoducho ísť a spýtať sa jej. Lenže neviem, vieš, niektoré majú rady kopec vaty, iné sa chytajú ak ideš rovno na vec. Choď rovno na vec, tvoj očarujúci úsmev spraví zvyšok.
A ako dlho ju už poznáš?
– … Ľahko sa povie, vieš.
– Ja ti asi nedokážem poradiť, keby som ja niekoho veľmi chcela, tak idem na vec, kým ma niekto nepredbehne, mal by si si švihnúť.
– Že ty všetko prevrátiš na vtip…
– Zlepšila sa ti už nálada? Nerieš. Užívaj si predsa život, staraj sa o to ako žiješ, teraz. Ja som v tiež hlbokej beznádeji, pusti si Queen – Show must go on, počúvaj text, mne to pomôže.
…Je škoda, že niektoré veci nemôžeme zmeniť.
– Čo tým myslíš? Všetko sa dá zmeniť.
– Vôbec nie, minimálne k lepšiemu nie. Nechoď na mňa so štatistikami, začnem sa rehotať.
– Už som mal niečo na jazyku.
– Myslela som si. Prečo sa ja vždy uchýlim k filozofii života…
– Nerieš.
– Mala by som ísť spať. Bru.
– Čau.

Roztopila sa. Celý make-up a ona s ním.
Jej tvár by zrazu bola dobrou inšpiráciou na abstraktný obraz. Mala by si niečo nakresliť, to odjakživa odbúravalo depresie.
Vrátila sa arytmia. To sa ale stávalo vždy po „citových“ vypätiach tohto typu.
Všetko sa zrútilo. Všetko. Nie, nie je jediný na svete, ale každopádne je ich málo. Vlastne ak platí to, že každý sme jedinečný, je jediný a posledný a tá nejaká jedinečná všetko zničila.

„Do pyska, aj ja som jedinečná! Toto je smiech cez slzy. Nahovoriť si, že všetko je OK nepomáha. Príde ďalší, nepríde, príde, nepríde…Neznášam zbytočnú snahu, priam ma to irituje (super slovo). Asi sa vrátim k Sims 2…“
Zazívalo sa jej.
Zaborila hlavu do vankúša.

– Do pyska, zase som sa neodlíčila…

Namazala hlavu tužidlom Sour Cherry.
Nečakala na posledný autobus.
Do školy vošla normálnym vchodom.
Nepršalo.
Bol štvrtok.

Pridané dňa od zinfa
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O zinfa

Vanitas vanitatum et omnia vanitas :)

2 odpovede na Wednesday story

  1. Henry Gee povedal:

    To sa mi páči, lebo inak by som sa k socialistickému realizmu nedostal..

  2. Gnaag povedal:

    Dlho som uvažoval ako to taktne podať, ale Henryho výrok je vyčerpávajúci.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *