zdrvujuca spoved vecne odmietanej

Stála tam, a nevedela ako ďalej. Všetci sa na ňu pozerali a čakali, kedy bude pokračovať. Ona však naďalej mlčala a snažila si spomenúť, čo ďalej. Čo ďalej, čo ďalej… Pozerala do blba, ale mala pocit, akoby sa všetky pohľady do nej zapichávali ako nože. Nemilosrdne jej prebodávali kožu a krv jej stekala po tele…

Ale bol to len jej pot. Ruky sa jej triasli, nedokázala ani udržať papiere v rukách. Všetko sa jej rozsypalo po zemi. Spustila sa na zem a štvornožky sa ich pokúšala zbierať. Do očí sa jej tisli slzy. Nevidela už okolo seba nič, všetko bolo nejasné, rozmazané. V ušiach jej hučalo, ale počula, ako sa smejú. Smejú sa jej, tak ako vždy… Tak ako všetci! Prečo?! PREČO?!

Konečne mala všetko v rukách. Utrela si slzy a rozmazala si špirálu po tvári. Smiech bol ešte hlasnejší, ešte hroznejší. Už sa jej smiali všetci. Videla ich rozškľabené tváre, keď sa rehotali. Videla im takmer do žalúdka. Odporné svine. Bolo jej z nich zle. Oči sa jej opäť zaplnili slzami.

„Sklapnite!!!“ Nevedela, kde nabrala toľko odvahy, aby to zakričala. Vedela len, že už tam viac nevydrží. Musí odísť. Čím skôr. Teraz. Ihneď!

Vybehla von. Počula vŕzganie stoličiek a nahnevané hlasy, ktoré za ňou volali, aby sa vrátila. Nie, nie. Ona sa tam už nikdy nevráti. Nikdy viac. Toto im neodpustí. Dali jej šancu. Mala by si to vážiť. Vraj. Vrcholné gesto. Zmierenie. No určite! Akurát sa na nej opäť zasmiali a donútili ju zmiznúť. Vždy to tak robia. Robia z nej klauna. Nasadia jej červený nos, a potom na ňu ukazujú prstom. „Aha, aha. To je ona.“ Vyplazujú na ňu jazyky. Bože, ako ich nenávidí.

Konečne doma. V bezpečí štyroch stien. Pomaly prišla k zrkadlu. Vždy sa im túžila podobať. Aby ju vzali medzi seba, aby sa od nich ničím nelíšila. Dlhé vlasy mala zmáčané slzami, oči červené a na lícach čierne šmuhy. Super. Zopla si vlasy do copu, vošla do kúpeľne a opláchla si tvár vlažnou vodou. Hneď je lepšie. Čistá od špiny. Vyzliekla sa a šaty hodila do koša. Toto nebola ona. Nie taká, akou sa cítila vo vnútri.

Možno nikdy nebude obľúbená, obletovaná, hoci vždy potom túžila. Aká len bola hlúpa. Bola ochotná obetovať tomu všetko, dokonca aj vlastnú identitu… A kvôli čomu? Kvôli pocitu. Prchavý moment šťastia. Musí sa toho vzdať. Navždy. A možno, možno to raz
príde samo.

Zajtra sa tam vráti…

Pridané dňa od Alisael
Tento obsah bol zaradený v Experimento. Zálohujte si trvalý odkaz.

4 Responses to zdrvujuca spoved vecne odmietanej

  1. Padrino povedal:

    smutné…

  2. Gabrielus povedal:

    No co sa stalo, ze take veeeeeeeeeeeeeeelmi smutne veci pises???? Ved zivot je krasny a najkrajsia je pomsta tym ludom co sa nam dakedy posmievali (a tiez vidiet strach v ich ociach len co ta uvidia). Ber zivot s humorom

  3. zinc ointment povedal:

    pacilo sa mi to….taky zablesk zivota to tam malo

  4. Alisael povedal:

    to brother: preco pisem smutne veci? noo, ehm..aby som sa odventilovala, proste vsetko nechas „na papieri“ a mas pokoj…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *