Život je len Telenovela

Stal som sa súčasťou telenovely. Nechcel som. Musel som. A stalo sa.

Večerný vetrík ma príjemne, ba až rozmazlivo hladil po tvári. Síce môj estetický zážitok bol v konečnom dôsledku na prd vzhľadom na to, že mi vizuálne pole pôsobnosti zakrýval autobus, ale ten vetrík bol vážne fajn. Sloboda je fajn vec. Je fajn keď po nej túžite, keď ju nemáte a keď ste zavretý. Slobodnému sa sloboda práve tým, že je slobodný, a že slobodným bude aj bez toho aby musel do nejakého sráča vyprázdniť zásobník nepáči. Človek je sám o sebe ako tvor nesmierne hlúpi. Chce, čo nemá a nechce čo má a aj keď má čo chce môže si byť naprosto istý, že to dlho mať nebude. Tiež sa musím priznať, že som človek, čím nepriamo potvrdzujem svoju hlúposť. Som postihnutý kliatbou rodu Homo. Už Homo Erectus hneď po vynájdení ohňa s ním nechcel mať s ním nič spoločné až do roku 1873 keď boli vynájdené prvé bezpečnostné zápalky. Keď nemal oheň túžil po ňom a keď ho už konečne mal ho nechcel, lebo… lebo nechcel a hotovo. A ešte mu i spálil jeho novú kožušinu, ktorú taktiež po tomto incidente už nechcel. Zhorela. Aj s Homo Erectom.

Sme prekliati. No vieme o probléme a mienime ho riešiť. Aspoň ja. Po účinkovaní v telenovele, po celých stoosemdesiatich troch dieloch „Sladkých rečí“ som si uvedomil, že takto to neide.

Život ma naučil, že nechcieť to čo nemám a chcieť to čo mám je oveľa jednoduchšie ako nasledovať Homo Erecta (alebo Elektra? neviem presne).

Ja nosím so sebou zápalky vždy a všade. A čo vy ???