Zľadená do jesene

Idem zimou po chladnej uličke, vnútri ma hreje oheň. Som živel, ktorý nepozná prekážky, každú s lahkosťou zvládne, pozastaví sa, zoberie si ponaučenie, vytvorí mienku o danej situácii a danej osobe (ak sa niekoho týka) a idem ďalej s ďalšou múdrosťou.
A ako tak idem zahalená v zime, uvidím tieň, nič vážne, žiadny adrenalín v obličkách, nič, čoho by som sa zľakla … obzriem sa a moje oči padli na mačku. Nebola to hocijaká mačka, bola nádherne zladená s jesenou a chladným počasím. Zostala stáť, rovnako, ako aj ja a pozerala mi do očí , priamo tam, kde je ukryté všetko a len niekto vie čítať, čo nieje napísané. Pohľadmi sme si boli verné asi 10 minút a popri tom som vyťahovala foťák, aby som si ju zachytila, spomenula na ňu neskor a pri spomienkach-mi ju pripomenie aj fotka.
A v tom som asi na dve sekundy prerušila kontakt, a keď som opäť hľadala jej vnímajúci pohľad, už tam nebola.
Nerada sa vysvetľujem, ale poslúchnem komentár na moje slova, aj keď iným sposobom:)
Nezáleží na tom, ako dlho to trvá, či je to sekunda, alebo viac ako mesiac… Za každých okolností sa snažme z pekných vecí, pocitov vyťažiť čo najviac, nestrácať nádej a nehľadať sposob uchovať všetko silnejšie, ako spomienkou, možno sa to ani nedá….
Čo si zaslúžime, čo si vytvoríme a čo budeme najmenej v určitej dobe čakať, vtedy bude mať úsmev dovod byť na tvári.
A ak nepríde, nestrácam nádej…( príslovia písaním dokola strácajú svoje čaro).