Zoznámte sa, ľudstvo

UPOZORNENIE: pisane asi pred rokom, nevem co na to povedat, dnes mi to pride troxu pateticke sentimentalne..jednoduxo dnes by som pisala inak..len tak to tu davam..keby to moc imidz kazilo ghettu ta to ide dole..dik za poxop;]

motto: Divočina zachráni svet…

4473IK ležal v bahne. Bledé prsty sa mu zabárali do ílu a nad ním sršali iskry. Vypľuvol krv a opatrne sa prevalil nabok. Dofrasa, ostnatý drôt. Ruka na franforce, rozbité ústa, ale stojí to zato. Blažene vyvrátil tvár k oblohe a usmial sa. Červená stužka mu ovinula kútik pier a žiadostivo sa prisala na chvejúci sa hrtan. Potlačený víťazoslávny výkrik zabublal niekde hlboko a bol to posledný zvuk, čo tejto noci vydal. Nehmotne sa rozplynul v tme zanechávajúc za sebou len sladkastý pach krvi a potu.

Najprv bol len radovým občanom Republiky. Nevidel, nepočul, trpel. Separoval odpad, lebo to bolo spoločensky nutné. Používal Roundup, lebo vraj to bolo nevyhnutné. Každý deň si sadol pred telku, napájanú z rozvodovej siete najbližšej lokálnej atómky LX22 a sal všetky zaručené informácie.
Vážení diváci, konflikty pokračujú uspokojivo, zásobné skladiská určené vojakom Republiky dozerajúcim na situáciu, sú neporušené.
Vážení nevšímavci, obmedzenia vypúšťania emisií o 0, 025% sa nedotknú vašich domácností. Vážení hlupáci, budovanie základne na Titane sa uberá správnym smerom, prispôsobenie tamojšieho reliéfu je len otázkou času.
Vážení…
Jedno ráno si uvedomil, že slnko vychádzajúce z oranžovej hmly ho neoslepuje. Uvedomil si, že ON nechce byť tým, čím sa stal. Nechce byť váženým blbcom, ovcou, čo za najväčším baranom skočí z útesu. A poklonil sa slnku.

„Heh, vraj partizán…starký, nevieš niečo o tom týpkovi s bohatou slovnou zásobou?“ Znechutene položil noviny späť na pult stánku. Posledného novinového stánku v ulici. Na svete… „ Osamelý bežec, sám vojak v poli, kôl v plote…výstižnejšie by bolo: strom v lese…“
Dedo zdvihol obočie. Mucha prekvapená prudkou zmenou povrchu dotknuto vzlietla z vráskavého čela.
„ No áno, starký, čo sa čuduješ, dnes to je tak. Počúvaj:…tento posledný partizán v Severozápadnom regióne sa pomaly, ale isto dostáva do povedomia ľudí. Nie ako národný hrdina, ale skôr ako znepokojivý element, ktorý bráni rozvoju tejto oblasti. Prekazenie akcie 14, vandalizmus v laboratóriách TEXu a spočiatku aj mierna forma petícií bolo len vyčíňaním malého nespratníka….to snáď nie je možné. Vandalizmus? Poctivá recyklácia formaldehydových batérií a freo – PC2 plastov! Vyčíňanie malého nespratníka…veď počkajte, keď vyrastiem, sviniari. A ďalej… Dnes sa aj oblastné zastupiteľstvo obáva najbližšieho činu tohto osamelého bežca. Blížia sa voľby a čo je najdôležitejšie, blíži sa spustenie celonárodného programu WNET. Ostrovy lesnej hmoty pospájané do jednej siete, centrálne ovládané a monitorovateľné, sa stanú predchodcami nových aglomerácií. Keďže vedcom sa podarilo už pred 3 rokmi umelo uskutočniť fotochemickú fázu fotosyntézy a dnes je vo finále aj syntetická fáza, drevná hmota je z praktického hľadiska nepotrebná. Súčasný človek potrebuje…“
Pomalý pohyb handry po pultíku ho vrátil na zem. Starký, máš tvár ako tá handra. Zošúverená, špinavá, ale stará známa, dobromyseľná. Hmm, súčasný človek potrebuje…nič, iba lásku. A prežiť život ako ty. Voňať tlačiarensku čerň, čerstvú kávu, počúvať ľudí, chápať ich. Flegmaticky bojovať s muchou o životný priestor.
„ No, dedo, vďaka za čokoládu, napíš mi na dlh a nikomu ani muk. Jasné, ja viem. Uvidíme sa.“
Postava potichu leštila svoje kráľovstvo. Bzučanie myšlienok prerušil až zvonček na dverách.

Privrel oči. Živicou zlepené vlasy voňali tak prenádherne, tak oslobodzujúco. Vtedy som ho videl naposledy. Ešte mám dlh…Na krvavých perách pocítil chuť kakaa, dlane sa zovreli plné ihličia. Spod mihalníc prebehol obzor. Jedľa nad ním sklonila svoje konáre, šepotala, hladiac poletujúce sny. 20 svetelných rokov ďalej vybuchla supernova. Zaspal.

Nevedel, ako ho dostali. Mohla za to zmena Listiny práv? Republika sa rozhodla eliminovať „rušiaci element“ a sloboda prejavu sa stala značne relatívnym pojmom. Odchytili ho ráno za svitania, keď zvykol ďakovať slnku. Malo to hlbšie korene, ako si mnohí mysleli, žiadny satanizmus, modloslužobníctvo, dokonca ani čchi kung alebo joga. Iba malá spomienka na okamih, keď mu svet jednu vrazil a prebral ho k životu.
Nevedel, ako ho dostali, ale pamätal si ten deň tak žeravo, ako cítil suchý vzduch v pľúcach každú minútu v tej budove. Každý deň tých deväť rokov mu zabudnuto voňal vlhký vánok a päty chladil mach, boleli kopance ťažkých čižiem a pálili prsty na tvári. Nenávidel červené uniformy Republiky. Nenávidel väzenské tuniky a úzke plastové okienka. Portsam bola najhoršia basa v štáte. Žiadni násilníci, zlodeji ani vrahovia. Iba politickí väzni, šikovní podvodníci, vedci nesúhlasiaci s koncepciou všadeprítomnej Republiky a blázni, mysliaci si niečo iné. Jedno v čom.
Ohováranie, intrigy, noví Králi potkanov a zmiznutia najslabších. Držal sa od všetkého ďaleko. Spal, jedol, premýšľal. A svet sa točil ďalej, striekalo sa Roundupom, atómku LX22 nahradila LX23, Titan sa stal kolóniou. a vyhynul posledný ocelot. Program WNET bol takmer hotový, syntetická fáza v hodine dvanástej. Chystali sa oslavy prestrihnutia imaginárnej pásky na balíčku WorldNET. Síce predčasne, ale čo Republika nespraví pre blaho svojich občanov a podporovateľov. Veda zvíťazila. Do toho, dáme si do nosa!…

Pripravovaná udalosť mu neunikla. Ale strážnikovi 5. poschodia, J. M., uniklo svetielko v jeho očiach. Čo zmôže jeden malý únik informácií…A keďže na taký obmedzený priestor, akým Portsam bol, bolo tých únikov akosi priveľa, muselo to mať nejaký dopad…

Dopad bol tvrdý.Väzeň 4473IK, bývalý informatik, odborník na preťaženie systémov a sietí, sa dogúľal až k prvým stromom. Svetlá pokožka, opálená len neónovým žiarením zo spoločnej jedálne, fosforeskovala v tme. V bahne ostali stopy piatich prstov a kaluž krvi, Rh faktor pozitívny. J. M. si na druhý deň hľadal prácu v ropnej bani na Kaukaze.

Je iróniou, že akurát basu postavia v džungli…o WNET co. ani nehovorím…Dlhý šľahúň liany sa mu obtočil okolo hrdla a k lesnému smokingu pridal aj kravatu. Išiel už týždeň smerom na juhojuhozápad, smerom do jamy levovej. Večer čo večer sa triasol horúčkou, ktorá v ňom spala deväť rokov a horúčkou spôsobenou tržným zranením na ľavom predlaktí. Predčasné oslavy a jeho útek spôsobili šialenstvo. Ratlícki poslanci sa s blížiacimi voľbami stávali rotvajlermi v každej oblasti, iba z narušenia dlhoročnej globalizačnej akcie sťahovali chvosty, vešali uši. A to Narušenie sa hodinou po hodine blížilo k centru….ja sa už postarám, aby sa to stalo epicentrom, ja sa už postarám….

„ Dvesto päťdesiat, chápeš? Zisk ako sviňa, si uvedom, chlape. Podiel má aj Sony, on dal grif, ako na to, takých…“ „Albert nemal pravdu vo všetkom, existujú aj subdimenzie ako alfy za Centauri alebo beta za Taurom…“ „Heider je minulosť, ale jeho koncepcie vlády majú budúcnosť, ešte tak dvadsať rokov…“ „Hej, videl som to, zlikvidovali ho, vieš akí sú kvôli informáciám…hej, hej, normálne došli do L., nemý bol, mali smolu, som počul, že…“ „Takže do toho nejdeš? Vravím, neskutočný výnos, stačí trochu pošpekulovať, chápeš…“
Miestnosť sa zakalila, lyžice cinkali na zem, tuniky splývali do jednej sivej masy. „ …došli do L., nemý bol…nemý, nemý…“
Otvoril oči. Chuť čokolády. Nemý, nemý, ozýva sa sa v hlave, v čele, očiach. Rozhorúčené líce sa zaobľuje do hlbokej ryhy. Mám dlh, starký, mám dlh. A tie ja vždy platím.

Fialové slnko viselo nízko nad obzorom, plot hádzal dlhý purpurový tieň. Ležal tesne pri hranici tmy a fialkastej masy, ktorá sa plynúcim časom stávala čoraz viac hmatateľnejšia a skutočnejšia. Difúzia zanikajúceho dňa a pritekajúcej noci nebola len abstrakciou, vdychoval ju plnými dúškami, chvela sa mu v nozdrách, chladila v pľúcach.
Miloval temné noci posiate hviezdami. Vyvrátil hlavu dozadu, šiju si oprel o vyčnievajúci peň a vydýchol. Obloha bola ožiarená červenkastou žiarou, jej zdrojom však nebolo fialové slnko, ktoré zapadlo pred minútou. Uprostred lesa, asi kilometer pod ním v údolí, stál komplex budov WNET co., osvetľujúci okolie. Monotónne žiarenie občas prerušil ostrý lúč, prečesávajúci blízke pahorky.
Boja sa ma, zbabelci, boja sa…majú plné gate, odkedy nie som pod zámkou. A majú prečo, nedovolím, aby… Prudko sa skrútol a zaťal zuby do rozdrásanej pery. Na zem padla kvapka. Rh pozitív. Telo stravovala horúčka, ale telo je jedna vec a duša druhá. Aj keď, všetko so všetkým súvisí. To, že nitky života sú zložito prepojené, vedel on najlepšie. Nevedel, ako sú pospájané, ale uvedomoval si, že to nikto nikdy ani nezistí. Vlastne, aj dušu mu spaľovala horúčka, vlastne, telo a duša sú jeden celok. My a svet sme jeden celok. A on sa práve chystal zachrániť svoje prabunky, ktoré dnes boli jeho bratmi a sestrami, kývajúcimi sa vo vetre, zachytávajúce dážď svojimi koreňmi a plačúce miazgou zo svojich rán.
Zdvihol hlavu, chrbtom ruky si po tvári rozotrel krvavé pomaľovanie a s lesknúcimi očami vykročil na bojový chodník vedúci dole. Do Death Valley jeho podstaty.

Dostať sa k plotu nebolo až také ťažké, ako si predstavoval. Uškrnul sa. Majú ma za osamelého vlka, tak si mohli domyslieť, že ten nebude útočiť spredu, s revom a v azbestovej veste… Stráže sa menili po dvoch hodinách . To zistil počas niekoľkých dní ostražitého pozorovania. Pružne splynul s krajným múrom a pritiahol sa k čiastočne odkrytému vedeniu. Ešte vždy šetria na najnevhodnejších veciach…Chytil niekoľko vyčnievajúcich káblov bez krytu a prikrčil sa. Päť krokov od neho si holobriadok v červenej uniforme pripaľoval cigaretu. Republika, nech sa vydávala za hocijako múdru, nedokázala svoju armádu zbaviť takého svinstva, akým nikotín je. Kým chlapík si s pôžitkom vyfukoval obláčiky a loďky, postava v tmavom rohu sa skoro zadusila. Zadupali čižmy. „Desiatnik, kde ste?“ Ozvala sa kliatba, svetielko špaku oblúkom letelo na zem, špička ho zbavila raz a navždy trápenia a ťažké kroky sa pohli smerom k prísnemu hlasu. Zadymená silueta kľačala na kolenách a vracala. Potom sa trasúc postavila a pohla sa smerom k jedinému slabému miestu tejto pevnosti.
Nad WNET co. zas svietili hviezdy. Smolná obloha sa zbavila červenej rakoviny žiarenia. Skrat vyradil z činnosti nielen reflektory, ale aj obvodné snímače. Takže mám desať minút čistého času, kým sa spustí chemický alarm. Doľava, rovno, dvere oproti miestnosti 28, schody…doľava a zabočiť… Zadychčane zastal pri bielych dverách, ktoré nemohla pohltiť nijaká tma. Dobre si pamätal všetky podrobnosti, nič nezmenilo ani tých deväť rokov v Portsame. Vždy sa držal hesla, že nepriateľa si držať tak blízko, ako to ide. Hlavný mozog výskumu, PC v centre komplexu, priložené databázy, záložné kópie, program FOT2 a aj laboratórium jednoducho nevydržalo nápor nenávisti, ktorá vybuchla v tú noc pod strechou korporácie plánujúcej smrť všetkého, čo mal rád.
Zablikalo zelené svetlo. Zdvihol zrak. Dočerta. Takže len osem minút. Rozbehol sa späť. Počul o chemickom alarme, videl jeho účinky a naozaj ich netúžil spoznať osobne. Chýbalo mu ešte niekoľko metrov, keď sa ozvala siréna. Z malých trysiek umiestnených tesne pod stropom vyprskol aerósol. Vnikal mu do pľúc, usadil sa na pokožke. Unikol pred strážami, stratil sa v lese, ale niesol si so sebou špejúci pozdrav.
Prebehol prvú líniu stromov a zastal. Naklonil sa a zvracal, tentoraz nie kvôli neznášanlivosti čpavku. Oprel sa o kmeň, privrel oči a počúval tlkot sŕdc, ktoré zachránil. Ďakujeme, ďakujeme…

Listy pohládzali dlane, úsmev lesných víl ho hrial pri srdci. Tancujete pri kotúči mesiaca, ráno vás rozpŕchne jasné žiarivé slnko. Stratíte sa v nekonečných hlbinách pralesov. Len vo vlhkom machu ostanú jemné odtlačky a rosa sa skotúľa z pier. Tancujete krehko, držíte ma za ruky a ja vítam oslepujúce slnko. Vzduch vonia zemou a čokoládou…

…väzeň 4473IK, odo dňa 28. 3 2035 na úteku zo štátnej väznice Portsam, Severozápadný región, odsúdený na doživotie za podvratné činy voči Republike, bol 13. 5. 2035 nájdený v blízkosti laborátorií WNET co. Pitva preukázala, že príčinou smrti bola infekcia spôsobená vniknutím látky MO12rtI, toho času používanej ako aerósolový alarm chemického pôvodu, do krvného obehu prostredníctvom tržného zranenia…

…vážení čitatelia, áno, už zajtra sa uskutoční dlho očakávané spustenie projektu WorldNET. Nedávny incident v laboratóriách spoločnosti síce oddialil jeho uskutočnenie o niekoľko mesiacov, ale našťastie všetky potrebné informácie k dokončeniu syntetickej fázy fotosyntézy uložené v bezpečí záložného trezoru sa zachovali neporušené. Technika opäť ukazuje prevahu nad človekom a verme, že jej využívanie zabezpečí, resp. ešte viac upevní našu pozíciu na tomto svete. Zajtrajšie číslo vám prinesie reportáž z otváracieho ceremoniálu a príhovor generálneho riaditeľa WNET corporation…

motto: …a kto zachráni divočinu?

Pridané dňa od divozienka
Tento obsah bol zaradený v Experimento. Zálohujte si trvalý odkaz.

3 odpovede na Zoznámte sa, ľudstvo

  1. Henry Gee povedal:

    (O dosť) menej sentimentálne než zvyšok tvojho inventára na Ghette.

  2. divozienka povedal:

    hm…toto som necakala..asi uz nebudem pisat abo co;]..vela ludom to pomoze;]

  3. Henry Gee povedal:

    Ále čoby. Nikomu to neublíži.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *