Ghetto k2

…

clown — Tue, 20 Dec 2011 19:54:30 +0000

Len veľmi málo vecí nás naozaj zaujme. Je to dobré? Sme fakt už príliš preplnení informáciami? Alebo sme príliš prázdny a cítime nedostatok skutočností, ktoré nepoznáme a nikdy sme ich nevideli, necítili, nepočuli, nezamýšľali sa nad nimi? Každého zaujme niečo iné. Iba v jednom sa naše myšlienky zhodujú. Každý jeden človek na tejto takmer guli plnej ľudí, ktorým sa dobré obdobia striedajú s tými nie príliš šťastnými myslí na opačné pohlavie po prípade na rovnaké . Áno aj to je samozrejme a viem, že to je každému jasné. Mnoho názorov na tento fakt nám skresľuje vnímanie tohto stavu. Niekto povie, že muž a žena sa priťahujú a že láska je iba chemická reakcia, a city vyprchajú a zmenia sa na paru stúpajúcu hore. No aj tá sa časom vráti a to je práve ten zákon bumerangu. Keď prší nikdy si nepoviete, že to bolo posledný kráť kedy na vás smetiarske auto na krivom chodníku vyšplechlo špinavú vodu z mláky. Len škoda, že po „láske“ si to každý povie : to bola ta pravá, už nikdy nič také nepocítim. A bola? Teda pokiaľ si nenájdete namiesto odkvapu deravú strechu a nezmoknete znova. V jednom je, ale pravda nikdy nemôžete zažiť rovnaký pocit s dvoma odlišnými ľuďmi. A keďže každý z nás je iný s každým cítime tento omamný pocit inak. Najsmutnejšie je, že každý si myslí, že našiel niečo lepšie a možno to je naozaj tak. Najhoršie je keď ste plný snov a ideálov o krásnom živote v ktorom máte super partnera, postavíte dom zasadíte strom a spravíte si deti, ktoré budú ako inak geniálne. Dobre možno si poviete : Prečo zahrňuje všetkých do tej istej skupiny? Ako môže vedieť, že všetci snívajú o tom istom? Viem nemusí to tak byť môžete mať iné sny. Napríklad kariérny rast alebo iné vysnívané ciele. V jednom sa ale môžeme zhodnúť, každý človek má sny respektíve vysnívané víťazstvá. No sme na naše sny a víťazstvá pripravení? Najhoršie je ak sa človek pustí a žije v nejakom opare bez uvedomenia si samého seba a svojej individuality. Niekedy mám pocit, že svet je až príliš uponáhľaný. Mali ste aj vy pocit, že ste sa mali narodiť v inom období? Niekedy dávno, kedy peniaze neboli v obehu a jedlo sme si nekupovali v supermarketoch ale trhali zo stromu a lovili? Ja mám. No znova sa vrátim do reality, ktorú by som nevymenila pretože mi to moje pohodlie nedovolí. Vrátim sa, ale k predošlej myšlienke. Na všetko musí byť človek pripravený. Jasné je ťažké sa pripraviť na tragické udalosti alebo katastrofy. Naše vnútro je obrovská spleť cestičiek. Neviem ako vy, ale ja zbožňujem poznávať nové veci miesta a ľudí. A práve to veľa ľudí nemá v skutočnosti rado hoci tvrdia, že áno. Nemôžeme sa báť nových neotvorených zážitkov a pocitov, pretože práve nimi sa spoznávame a uvedomuje si svoju podstatu. Začala som písať na tému vzťahov a týmto aj skončím. Všetko čo som týmito riadkami chcela povedať je strašne jednoduché a pritom také zložité. Pochopením samého seba svojím sebavyrovnaním, utriedením si svojich myšlienok, pocitov si staviame cestu k pochopeniu nášho vnútorného sveta. Cestu k vyrovnanejšej osobnosti, ktorá sa skrýva v každom z nás. Bez tohto dôležitého kroku v našom živote je podľa mňa nemožné pestovať si vzťah s inou osobnosťou. Použijem dobre známu vetu: „Ak je zlý základ dom sa zrúti“. Je to jednoduchá veta, ale podľa mňa pravdivá nie len pre stavbu ako takú.

„Samota je liek ak jej nie je veľa“.

momentky

Padrino — Mon, 19 Dec 2011 04:02:35 +0000

dieta mesiaca

v nedohladnej chvili

tiche varovne signaly

pred temnym

ale vychutnavajucim dobro

tajomnom

ale ci zlym

to nevedno

a taktiež kopec iných

zvlastnosti

a plynutie

zmyslov

do rôznych priestorov

akési mapovanie myslenia

inception bol fakt nevyuzity potencial

no, neviem… no…

necenia si napad, napad… preco je ku nemu tak malo ucty?

esej čerstvého pseudointelektuála

Padrino — Fri, 16 Dec 2011 10:33:50 +0000

začal som mať rád woodyho allena. zvláštne, vravím si, ale predsa len… je niečo strašne pravoslávno-ortodoxné v jeho tvorbe. teda, netreba to chápať doslovne. skôr je to posunutý pojem… vysvetlím, tak ako som to vysvetľoval minule, keď som sa snažil vysvetliť svoj námet vedúcim dielne – Davidovi Jařabovi a Petrovi Markovi. hovoril som im, že idem robiť pravoslávný western a oni krútili hlavami, načo som rýchlo namietol, že western v mojej posunutej terminológii vzpiera sa klasickému chápaniu westernu ako žánru, ale posúva sa skôr do označenia istého druhu estetického druhu. proste estetický druh – western je pre mňa predstavený širokými pláňami, lesmi, prípadne pustatinou. a tento estetický druh prevyšuje hocijaké iné kategórie tohto žánru a stáva sa pre mňa žánrom samotným, čiže westernom. čiže keď hovorím o horrore, tak je jasné čo mám na mysli. teda, ak človek porozumel mojej definicií westernu, tak si na zaklade tohto modelu isto dokáže vytvoriť predstavu o estetickom druhu horroru. ale nechcel som hovoriť o horrore, ale o woodym. o woodym a jeho pravoslávnosti. pravoslávnosť je zase estetický druh, ale tentoraz posunuty trochu ďalej. totiž v jeho humore je trochu niečoho ruského, trochu ruskej irónie. je zaujímavé, že pravoslávnosť sa hneď spája s ruskom… asi to bude tým, že mám ruskú krv… a je taktiež zaujímavé, že na tento všeobecne považovaný za “vysoko-intelektuálný” humor reaguje aj moja mama, ktorá je v podstate bežný človek, ktorý sa, povedzme ako ja, neinfikoval sebeckosťou prehnaného intelektualizmu. a preto ma napadá otázka… nakoľko je totožnosť židovská spoločná s ruskou. a hlavne, môže za tieto myšlienky fakt, že príznačné množstvo ruských komikov, alebo teda lepšie povedané, sovietských, má isté židovské základy? nemýslim národné, ale skôr to, že multikultúrná spoločnosť sovietského zväzu sa v podstate podobá na tú, ktorá v rovnakej dobe existovala aj v spojených štátoch? ok, je jasné, že židovské základy neznamená multikultúrná spoločnosť, ale berme to ako posunutý pojem. v podstate som len chcel povedať, že woody allen je chápaný bežným sovietským občanom rovnako ako občanom vyššej strednej vrstvy v spojených štátoch. preto usudzujem, že intelektuálne sú natom sovieti oveľa lepšie. teda aspoň židia. a ja mam v sebe židovskú krv. vďaka Bohu. musím si napozerať viac woodyho allena. robí mi to dobre. ale berme to ako posunutý pojem…

pod odkvapom

Padrino — Thu, 17 Nov 2011 08:01:46 +0000

som z teba mokrý

nenecháš ma stáť

bolí ma telo

nechcem sa hrať

sme pod odkvapom

všetko to tečie

pochmurný chlad

to horko pečie

nikdy som ťa nechcel

ale aj tak ťa mám

kam som to dospel

kde som ťa vzal

chcem sa ťa zbaviť

ale je dážď

preto tu moknem

kým ty sa hráš

electronica

Padrino — Fri, 11 Nov 2011 23:22:23 +0000

desat biti srdca

desat chvilok sna

desat letmych hesiel

desat sekund tmy

desat rokov nudy

desat rokov hry

desat pozehnani

desat ludi spi

desat deti place

desat kratkych dni

desat nahod smrti

desat spojeni

rozlucka s tmou

Padrino — Thu, 27 Oct 2011 18:53:40 +0000

cakal som tisic nocnych dni

na tri noci

kedy vznikol svet

No comment please

tripovymatocipovim — Thu, 20 Oct 2011 06:02:28 +0000

Počuj! Vieš ako by si ma mohla mučiť?
Tichom. Pocit ako keď v tom Kurosawovom
filme keď kričali do studne. Vieš ..
Človek si nemôže byť istý tým, čo z
toho vzíde, vlastne istý si môže byť
len smrťou…
Asi aj ten “ostnatý drát” je prijateľnejšie
“mučenie” ako toto. Vlastne aj to mučenie
môže byť príjemné, stačí sa len
odovzdať a byť pripravený prijímať.
Nepotrebujem nič .. vlastniť ..
Iba byť vlastnený za súčasného
zachovania vlastnej integrity …
Alebo aspoň ten pocit, alebo istotu.
Ale, ako som už spomínal, istota je
len jedna, ale skús si predstaviť,
aké by bolo krásne ak by mohli
existovať aspoň dve …
Neskôr tri, štyri, … až kým
nebudeš mať cecky až po zem ..
HAHAHIHUHE
A potom sa aj tá jediná stáva
odrazu svetlou a radostnou.

Alebo! (T/S) i budem robiť naschvály,
oholím sa, aj celú hlavu, budem hajlovať pred
kostolom a naseriem do krabice pre nejakú
charitnú zbierku, odrežem si penis.
Nie, ako nie že by som toho nebol schopný, ale
našťastie som na to príliš lenivý, resp. kým
niečo spravím, dlho nad tým koumem a vyberám
čo z tej ničoty je najdôležitejšie. Nie pre
mňa, o moju čiernu kocku stojacu pevne na
vrchole v tomto príbehu naozaj nejde. (Naozaj ?!)
Veď jej budúcnosť je aj tak vopred jasná, číra
a všadeprítomná jediná istota. Tak prečo sa
vzopierať? Len plynúť, ale je tu taká možnosť
vybrať si, či byť čírou horskou bystrinkou alebo
smradľavou stokou veľkomesta, alebo niečím
na pomedzí.
Tak! A po týchto zopár schizo alebo oligofrenických
riadkoch, nech si to už každý interpretuje ako
chce … sa cítim čisto a (s)pokojne.
Keď už nemám nič, tak aspoň istotu.
Aspoň jednu.

NAČRIEŤ, NEPONORIŤ, POČUŤ, NEVIDIEŤ
DOTKNÚŤ, POČÚVAŤ, NIČ NEHOVORIŤ.

ZBÚRAŤ, POSTAVIŤ, ZASE BÚRAŤ, ZASE STAVAŤ

KRIČAŤ, PLAKAŤ, TEŠIŤ SA, RMÚTIŤ SA

NAŽRAŤ SA, SPAŤ, PLÁVAŤ A SNÍVAŤ

NIČ NEPOČUŤ, NIČ NEHOVORIŤ, NIČ NEVIDIEŤ

KTO NEMÁ RÁD CESNAK, NEVIE O ČOM JE ŽIVOT
ASPOŇ TEN PODĽA MŇA

NEPOTREBUJEM BYŤ PÁNOM SVETA
LEBO SA NÍM CÍTIM BYŤ, ASPOŇ TOHO SVOJHO

NECH MI POVIEŠ ČOKOĽVEK, VŽDY ŤA BUDEM
BRAŤ AKO TÚ DRSNÚ KVETINKU

Takže o piatej ráno toto? Čo to má znamenať?
Keďže som tak trocha etymológom, spýtam sa.
Ak píšeš, že potrebuješ, znamená to, že nemáš
strácaš, nadobúdaš alebo nevieš.
A tá sloboda, to je pecka. Jeden náš prešovský
psychedelický maliar a bohém má taký obraz:
“Keď vás nikto nemá rád, je vám sloboda na hovno.”
Predtýmako som si spomenul na túto krajšiu
a prijateľnejšiu variáciu, prebleslo mi hlavou:
“Sloboda je možnosť ukončiť svoju existenci bez
toho, aby ktokoľvek na svete pohol čo len brvou.”
Idealizmus? Či ani nie? Realita! Zrniečko piesku
hore-dole a zmysel slova “dokonalosť” stráca na
význame, ale za to sa mu otvára n-ďalších dimenzií.
“Asi vás to nepoteší, ale tohle číslo neexistuje
já bych si s vámi povídal rád, ale jsem jenom automat!”
Nasrať automatom! Ale má pravdu, nepotešilo ma to.
Asi preto že ja automat ni som, ani ním nechcem byť.
Entropia len rastie. Nie je prípustné aby stagnovala
alebo nebodaj klesala. To je tá termodynamika.
Neurčuje presne čo všetko môže byť, iba celkom
vylučuje, čo byť nemôže. Celkovo je pravdepodobnejšie
že človeku padne jedného krásneho dňa na hlavu
atómová bomba ako, že bude šťastný. Nie šťastie ako
subjektívny pocit, ale ako fakt.

Tak sa mi zdá, že etické normy psychológom
zakazujú robiť pokusy na ľuďoch. Asi som zviera.
Každý človek je vlastne zviera, ale ja sa tak cítim.
Jesť, spať, šukať, kolobeh. Ale vysvetli mi prosím
Ťa, ako sa to dá od toho sa odosobniť a ostať
zvieraťom, alebo človekom. Dážďovkou, blchou,
včelou, pavúkom, všetkým naraz. Ono sa to nedá!
Budem s tým musieť niečo urobiť. Prestanem
asi v prvom rade používať tú vyjebanú hereckú
mimiku, ktorou dávam otvorene najavo svoje
vnútro. Odteraz už len poker fejs. Ľudia sa
mi začnú vyhýbať a ja sa už nebudem potrebovať
vyhýbať im. Krehké konštrukcie mojej psychiky
zaveje piesok. Jednak pre posilnenie jej
stability, ale hlavne asi pre jej skrytie pred
zrakmi koní. Nech v tej pustej púšti nevidia
nič, pretože tam na povrchu to nič prebýva.
Nech bežia na zelené lúky. Za slobodou.
V ústrety iným kockám a lovcom koní pre mäso.
Ten môj kôň, ten hnedý, už som prišiel na pomenovanie
tej interakcie s kockou. Nevedel sa rozhodnúť.
A chcel slobodu. Neviem či potreboval, ale chcel.
Oddnes konečne bez šalinkarty. Konečne troška
vzrúša v tomto predvídateľnom farebnom svete.
Pud smrti, nie sloboda, je to to isté, možno jedno.

Asi pôjdem squatovať. Teraz na zimu. Mal by som.
Z presvedčenia? Z nutnosti? Potreby? Jedno.
Stačí asi zmeniť jeden stereotyp o 180° a
všetky ostatné dostanú nový rozmer. Určite.
Keď tak premýšľam, vypisujem tu tieto sračky
len kvôli jednej veci. Aby to niekto pochopil a
zabil ma. Na spôsobe nezáleží. Rýchlo, pomaly,
kruto, humánne, oceľou, alebo plynom, alebo
banskou trhavinou. Chcem sakra ten pocit
istoty. Je to až tak veľa. Pre koho ako.
Pre mňa nedosiahnuteľné.
Keď sa niekto s niekým hrá. Je to sranda.
Potom si to začne uvedomovať. A tu všetka sranda končí.
Rozdiel medzi hrou a reálnym životom je v
uvedomovaní. Objektov a subjektov. Reality a
transcendentálna. Bolesti a smútku. Nedajú
sa miešať huby s jablkami!
Vypárať si z brucha črevá zaživa. Pri východe
slnka, v bielom. Len treba mať sekundanta, čo
ti hneď pevnou rukou zotne hlavu. Agónia
nemá zmysel ak je predlžovaná. Takéhoto človeka
dnes ťažko nájsť. Odosobneného, odovzdaného.
A s pevnou rukou.

Ako sa (ne)stať báznom?

Zanelli — Wed, 19 Oct 2011 11:23:50 +0000

Život je len ilúziou. Myšlienky vraha sú milosrdné. Smrť je stále oslávená a rozpad nežne krásny. Takéto kacírske myšlienky sa mi preháňajú hlavou často. Som normálny?

Všetko je relatívne. Poznanie skutočnosti sa dá rozdeliť do viacerých etáp. Jára Cimrman zakladal poznanie sveta zásadne na sto percentnom omyle. Z omylu radom implikácii elegantne dokázal, že v podstate nič nevieme, a síce negáciou našich vedomostí vieme všetko. Táto na prvé počutie komplikovaná teória má s praxou omnoho viac spoločného ako by sme si mohli myslieť. Problém je iba v tej záverečnej negácii. Často na ňu už nezostáva čas a my, celkom spokojní s tým, že nič nevieme, povzbudení myšlienkou kto nič nevie nič nerobí a kto nič nerobí nič nepokazí robíme všetko naopak. Platíme dane, vozíme deti do školy, pracujeme od rána do noci a v noci spíme spánkom spravodlivých a žijeme v omyle.

Nemám v pláne niekoho odhovárať od platenia daní. Bol by som isto označený za buriča a anarchistu. Nemám v pláne odhovárať od podpory mládeže pri výpravách za výchovno-vzdelávacím procesom; veď budúcnosť je práve v ich rukách. Dokonca nemám v pláne zbrojiť proti šľachetnej práci ktorú spoločnosť propaguje v radoch nezamestnaných. A búriť sa proti spánku- to by bola proste somarina.

Všetky tieto aktivity spojené so životom sú vo svojej podstate dobré a spoločnosti, ktorá žije v omyle prínosné. Prečo v omyle? Použijem príklad dokonalého omylu, s ktorým sme podľa všetkého spokojný, a síce euroval. Každý človek má vlastnú predstavivosť, ktorá má určité hranice. Viem si predstaviť obyčajné auto. Dokonca si s menšími ťažkosťami viem predstaviť aj sumu ktorú také auto stojí. Možno niektorý z vás už takú kôpku eur v živote videli a stavím sa, že je to príjemný pohľad. Neviem koľko je na svete tých naozaj bohatých ľudí, no jedno viem isto- národné, alebo európske hospodárstvo určite nemá na srdci ani jeden z nich. My, bežní smrteľníci sme odkázaní na Hollywoodske detektívky s kufríkmi napchanými falošnými bankovkami, ktoré aj tak nakoniec únosca nikdy neuvidí. Preto akékoľvek riešenie zahŕňajúce objem peňazí väčší ako je potrebný na prevádzku súkromného tryskáča, alebo 40 metrovej jachty nemôže byť objektívne správne. O státisícoch eur má predstavu každý. O miliónoch, či miliardách nikto. Preto na riešenie svetovej ekonomickej situácie nestačí byť obyčajným sedliakom so súkromným lietadlom. Ba dokonca ani ekonómom. Túto úlohu by som prenechal výlučne teoretickým kvantovým fyzikom. Len táto hŕstka ľudí môže mať reálnu predstavu o miliardách. Teraz nechcem žiadneho z nich uraziť, skôr naopak, keďže len oni sú dostatočne „šialení“ na skúmanie vecí tak malých, že skoro nedokážeme dokázať ich existenciu. A presne tam, medzi leptóny, mezóny, bozóny a fotóny, do sveta kvarkov a antivkarkov môžeme zaradiť aj milióny, či miliardy ktoré sa otáčajú v eurozóne. Presne ako fotón ani milión eur nikdy nikto nevidel, no na každého zasvietilo slniečko keď odchádzal poobede z práce s výplatou vo vrecku. Sú tu. Len netušíme čo s nimi. Ako ich využiť efektívne. Fotónov je priveľa. Miliónov zas pramálo. Schyľuje sa to k ďalšej šialenej strane teoretických kvantových fyzikov, ktorá by vonkoncom nebola taká šialená keby sme konečne znegovali naše vedomosti vymanili sa z omylu.

Dúfam, že neskončím na pranieri pre túto politickú reklamu neperspektívnej politickej strany, ktorá sa o váš hlas v marcových voľbách určite uchádzať nebude. Tento príklad som chcel použiť ako demonštráciu našej, vašej i mojej nevedomosti zjavného omylu, v ktorom žijeme. A jednoduché veci pripadajú tak zložito.

Život je len ilúziou. Myšlienky vraha sú milosrdné. Smrť je stále oslávená a rozpad nežne krásny. Takéto kacírske myšlienky sa mi preháňajú hlavou často. Často kupujem kvety. Najradšej jedinú červenú ružičku, neozdobenú, bez stužky, zabalenú iba v papieri. Tetušky v kvetinárstve ma už poznajú. Plný radosti ju doma vložím do vázy a teším sa večer, na moment kedy ju dám žene ktorú milujem. Odpočítavam minúty a hľadím na zomierajúci kvet. Je nádherný. No jeho životná sila je už len ilúziou. Čo keby zostal ďalej rásť? Čo keby dospel a odkvitol? To sa už nedozviem. Záhradník ho totiž predurčil na väčšie veci. Preťal jeho byľ v nádeji, že tak mu dá dôležitejšie poslanie. A milosrdne ho ukladá do vázy v kvetinárstve. Slnko padá za obzor. Obliekam si čerstvo vyžehlenú košeľu a nohavice farby vanilkového pudingu. Ruža ma zo stolíka nemo pozoruje a aj ju opantáva jemné vzrušenie. Energia letného večera pôsobí na všetky naše bunky rovnako slávnostne. K milej to nemám vôbec ďaleko. Čakám ju pred jej domom a premýšľam čo bude mať dnes večer asi na sebe. V ruke stískam kvet ktorý čaká na svoj okamih. Už ide. Tmavé jemne vlnité vlasy jej splývajú na plecia a hnedé oči sú dokonalým doplnkom jej úsmevu. Úplne zabúdam zisťovať, čo má vlastne na sebe. Je mi to jedno. Vítame sa bozkom, do ucha jej šepnem, že je nádherná a do rúk jej vtisnem ružu. A kto to už videl dá mi isto za pravdu, že niet krajšieho úsmevu ako na perách ženy, ktorá dostala kvety. Predsa je na tom niečo ironické. Fatálny omyl? Kdeže. Kvet ktorý zomiera, no prináša radosť je krásnou i bolestnou metaforou. Dáva nám príklad a motivuje nás, aby sme sa aj my dokázali obetovať pre svojho blížneho. Kto z nás dokáže skutočne nezištne pomáhať, alebo nebodaj trpieť pre druhého? A jednoduché veci nám pripadajú tak zložito.

Nie som stoik. Milujem prírodu a obzvlášť hory. Človek sa v nich v momente zmenší spolu so svojimi problémami a splynie s kľukatým skalnatým chodníčkom a kosodrevinou okolo. Na miestach kde sa neďaleký vodopád triešti o skaly a šum vetra sa miesi s hukotom vody. Tam sa dá skutočne premýšľať o hodnotách. Načerpať novú energiu a dospieť k správnym rozhodnutiam. Je to skvelý pocit keď sa z vás z ničoho nič stane kvantový fyzik. V momente pochopíte hodnotu miliónov. Miliónov fotónov ktoré vás zohrievajú. Miliónov atómov ktoré vás vytvárajú a keď nastane noc miliónov hviezd na nebi. A jednoduché veci sú zrazu také krásne.

cerveny balon

Padrino — Sat, 15 Oct 2011 01:46:52 +0000

ked pride cerveny balon

tak je vsetko v pici

je to divne

ale plati to

cerveny balon

ma zvlastnu moc

hraju sa s nim zeny

ale iba tie co nemaju ruky

tie co maju ruky

sa hraju s tymi zenami

co nemaju ruky

a tie zeny co nemaju ruky

sa hraju s cervenym balonom

ale cerveny balon sa nehra s nikym

je to len cerveny balon

za kopcom

Padrino — Sat, 01 Oct 2011 10:00:57 +0000

iné deti sa hrajú za kopcom

chodia tam každý deň

miznú za kopcom

chcem ich sledovať

ale dávajú si pozor

nepustia ma k sebe

vždy sa mi nejak stratia

za kopcom

vždy dúfam, že ma vezmú k sebe

ale oni odmietajú

smejú sa a chechtajú

sú divné, sú choré

majú zelené oči

a žltú kožu

vždy mi zakývu s judašovským úsmevom

pred tým

než zmiznú za kopcom

čo je za kopcom

kto tam je

čo tam robia

za kopcom