Matej Moško – Ghetto k2 https://ghetto.k2city.eu Alternatíva. Umelecká tvorba -> Kultúra: udalosti. Literatúra: básne, poviedky, príbehy. Vizuálne umenie: maľba, kresba, grafika. Zvukvé umenie: podcast, hudba. Fri, 23 Sep 2011 22:32:03 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=5.8.9 Ďalej zájdem https://ghetto.k2city.eu/clanky/dalej-zajdem/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/dalej-zajdem/#respond Thu, 01 Sep 2011 09:55:03 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=1352 Cestujte rýchlo ďalej
ja už nechcem
Dôstojne vystupujem
z idúceho vlaku
Udriem sa
možno si zlomím ruku
Na zemi pocítim
Zem
ďalej po-zá-jdem naboso

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/dalej-zajdem/feed/ 0
Mal som sen https://ghetto.k2city.eu/clanky/mal-som-sen/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/mal-som-sen/#respond Wed, 10 Jun 2009 09:34:11 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=1149 Pokračovať v čítaní ]]> Nikdy som nevedel hrať haggies. Ani som ho nikdy nehral, no vôbec to spolu nesúvisí. Bolo mi jasné, že ak by som to skúsil, nešlo by mi to. Aj napriek tomu som si haggies zahrať chcel. A aj preto som Tomášovi povedal: „Jasné!“

Nikdy som nevedel hrať haggies, ale mať tak aspoň loptičku! A v tých kríkoch ich bolo aspoň sto. Bola to prvá nahrávka, ktorú som chytil. Samozrejme, že som ju pokazil.

Nikdy som nevedel hrať haggies, no tam ich bolo minimálne sto. Aj Tomáš ich videl. Nielen videl. Vedel o nich predtým.

Nikdy som nevedel hrať haggies. Tomáš ma nenechal dohovoriť: „Pozbieraš ich potom. Čo s nimi v jedálni?“ Mal pravdu, prekážali by mi. V paradajkovej polievke, do ktorej by som ich dal, by mi neostalo miesto pre lyžicu. „Budem ju chlípať rovno z taniera! Alebo radšej nie.“

Nikdy som nevedel hrať haggies. Tomáš vedel. Aj to, že polievka nebude paradajková.

Nikdy som nevedel hrať haggies. Loptičky tam neboli. Ani tie zelené. Tomáš tam nebol. Z jedálne odišiel skôr.

Nikdy som nehral haggies. Tomáš.

Sviňa!

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/mal-som-sen/feed/ 0
Predstavenie v autobuse https://ghetto.k2city.eu/clanky/predstavenie-v-autobuse/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/predstavenie-v-autobuse/#comments Fri, 27 Mar 2009 16:25:51 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=1058 Pokračovať v čítaní ]]> – „Ja som sa už nasedel dosť“

– „Hmm…“ – s presnosťou odpovede tejto študentky, pre zjednodušenie ju budem bolať Janka, si vôbec nie som istý.
Starší pán dôkladne otváral ústa, chcel predsa aby mu Janka rozumela. Jej to bolo jedno. Celkom dobre mohla povedať aj „Ďakujem“ alebo „Predsa len si sadnite.“ Ústa však otvárala ležérne a v poloplnej električke som nemal žiadnu šancu rozumieť jej.

– „Sedel som v Leopoldove.“ – samozrejme, že som sa otočil. Vidieť človeka, ktorý sedel v Leopoldove sa nepodarí každý deň. Teda možno aj áno, ale tento sa tým takmer chválil. – „Viete, čo je Leopoldov?“

– „Áno, viem.“

– „A viete, prečo som sedel v Leopoldove?“ – starší pán si na svoju otázku okamžite odpovedal. Myslím, že celkom správne predpokladal, že Janka odpoveď nevie. – „Keď som bol v autobuse, šofér nám povedal, aby sme sa všetci postavili. To aby nás nikto nemohol obviniť, že sme sedeli v Leopoldove.“

Nebudem klamať, zmiatol ma. Vôbec som nechápal, ako je možné, že sedel v Leopoldove, keď teraz tvrdí, že tam stál. Napadlo mi, že sa iba pomýlil, no on neskončil.

– „A po Leopoldove sme si všetci sadli.“

Kde bola vlastne pravda, som sa už nedozvedel. Od tejto vety až do vystúpenia ostal totiž pán ticho a Janka sa tiež vôbec nepokúšala pokračovať v rozhovore. Ktovie, kde bola chyba. Starší pán už možno nepoznal viac vtipov, alebo sa naň Janka nepekne pozrela. Prípadne ho dievča svojou mĺkvosťou natoľko zneistilo, až sa bál, že je nemá, možno až hluchonemá. Zabudol totiž na jej prvé vety. V žiadnom z týchto prípadov logicky nemohol pokračovať.

Mne to však nedalo. Nielen, že som si Jankine vety pamätal, zároveň som nemohol nechať Leopoldovský rébus nerozriešený. Ja som staršieho pána osloviť nemohol, bolo by to vrcholne neslušné. Predstavil som si teda, ako by asi reagoval, ak by ho na túto nezrovnalosť upozornila Janka.

– „Ale to bolo inokedy. Vtedy som bol v aute a to som sa postaviť nemohol.“ – Mnou predstavovaný starší pán sa pousmial. Vtedy som ešte nevedel prečo. Zaujímal ma úplne iný problém. Leopoldovský rébus sa vyriešil a ja som mal pred sebou ešte pár minút cesty.

– „Išli sme vtedy do Žiliny. Za ženami.“ – Opäť sa lišiacky usmial a mne bolo jasné, čo znamenal nielen tento ale aj ten prvý úsmev.

Chcel som sa pozrieť, či sa náhodou nesmeje aj predloha môjho pána. Keď som sa však obzrel, zistil som, že nie on, ale ja už určite nesedím v električke. Čakal som na autobus.

Mal som v úmysle pokračovať v predstavovaní, ale nešlo to. Nie, že by bol problém vymyslieť si ako starší pán začne opisovať svoje mladícke úlety. Bolo by to práve naopak úplne jednoduché. Rozprával by o brigáde v Žiline. Nie obyčajnej, ale výsostne dievčenskej. On s kamarátmi sa tam dostal ako správca a strážca. Jeden z piatich. Pôvodne za trest, nakoniec im ho však závideli všetci. Určite by si bol aj vymýšľal a nakoniec by veľavýznamne pozrel na Janku: „Keby som bol o štyridsať rokov mladší…“

Nešlo to. Z električky som totiž určite vystúpil na konečnej a z čisto realisticko-časových dôvodov by tento rozhovor nemohol trvať tak dlho.

Medzitým ma autobus odviezol na inú konečnú. Nielen konečnú autobusu, ale aj moju. Ako som sa dral von a tešil sa z voňaviek všetkých mojich rovesníčok, zbadal som na zastávke staršieho pána. Nebol to ten istý. Opieral sa chrbtom o zábradlie. To na ňom nebolo to zaujímavé. Stál tam a tváril sa, že čaká na autobus. Čakanie si spríjemňoval obzeraním vystupujúcich študentiek. O žiadne čakanie však nešlo, zástavka bola iba výstupná.

Pousmial som sa a presne som vedel prečo. Predstavil som si, ako budem raz tiež takto stáť na zastávke, prezerať si tlačiace sa študentky a predstavovať si. Neusmial som sa však preto. Jediný rozdiel medzi mnou a starším pánom bol v tom, že ja som nestál na zastávke.

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/predstavenie-v-autobuse/feed/ 1
Človek https://ghetto.k2city.eu/clanky/clovek/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/clovek/#respond Sat, 07 Feb 2009 10:14:47 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=1021 Pokračovať v čítaní ]]> V ani nie tak ďalekej krajine a ani nie tak ďaleko od teba, čitateľ, žije človek. Bol, a je dosť pravdepodobné, že ešte stále je, to človek ako každý iný. Konkrétne ako ty. Samozrejme, ak si žena tak ten rozdiel bude väčší. A možno ak bývaš v panelovej bytovke, tak sa tiež nemusíš v Lukášovi nájsť.

Žije s rodičmi. Rovnako ako jeho traja súrodenci. Teda, aby sme boli úplne presný, dvaja. Elena sa pred dvoma mesiacmi presťahovala. Odišla so svojím prvým mužom – Čechom. Ani napriek značne veľkej vzdialenosti si Lukáš doteraz nezvykol na to, že tam už nebýva. Nie, vôbec mu nechýbala. Pravdu povediac, zvyknúť si nemohol vlastne iba kvôli zvyku. Okrem rodičov, vzdelania a vzhľadu toho veľa spoločného nemali.

To však nie je dôležité.

Lukáš chodí každé ráno do práce. Nastúpil síce len prednedávnom, ale na ranné vstávanie si zvykol dosť rýchlo. Cestou, hneď neďaleko zastávky, si vždy spomenie na svojho bratranca. Vyzerá totiž presne tak isto ako jeden zo stromov na pravej strane cesty. No a práve Bonifác je taká akurátna osôbka pre túto poviedku.

Bonifác, Lukášov bratranec nie je ani vysoký, ani nízky. Nemá tmavé, ale ani svetlé vlasy. Jeho zuby určite nie sú žlté, no nikto by nepovedal, že sú biele. Až na jednu vec uňho vlastne nič nie je výnimočne nejaké. Tí všímavejší si však určite všimli, že zvláštnym je práve jeho meno. Obzvlášť zvláštne, značne netypické.

Doteraz, a to už mal 22 rokov, ešte nestretol nikoho, kto by sa volal rovnako. Teda ak nepočíta kocúra. Toho z rozhlasovej rozprávky. Nahovoril ho Oldo Hlaváček. Bol to síce veľmi pekný príbeh, ale Bonifác aj tak kocúra v čižmách nepovažoval za svoj vzor. Možno raz.

Raz mu Lukáš nechal doma videokazetu. Potreboval ju vrátiť nejakému známemu, ale sám kvôli čomusi nemohol. Bonifác teda dostal adresu a čokoládu. Šiel na Kukučkovu ulicu a ako tak stál pri zvončekoch, prišlo mu náhle nevoľno. Zlý pocit rýchlo premohol a z intercomu sa ozvalo: „Dobrý?“

Otáznik som nenapísal len tak pre nič za nič. Bonifác jasne počul ako sa žena na druhej strane linky pýta na to aký je deň. „Dá sa to vydržať,“ odvetil po chvíľke premýšľania. Intercom sa krásne, trošku chrapľavo zasmial a o pol roka si Bonifáca vzal.

Lukáš bol na svojho bratranca ešte chvíľu naštvaný za to, že nevrátil spomínanú videokazetu, no keď sa vydávala jeho sestra, bolo mu jasné, že už ju vrátiť netreba. Na oboch svadbách sa zabával ako sa patrí. Nie, že by sa inokedy nezabával. Zabával sa napríklad tým, že si ľudí predstavoval bez vlasov. Ale na tomto mieste sa patrí spomenúť niečo o svadbe, aby čitateľ vedel, čo bude nasledovať.

Lukáš sa v piatok popoludní náhle rozhodol zájsť do divadla. Keďže som použil slovo náhle, je čitateľovi jasné, že pred tým o tom veľmi neuvažoval. Samozrejme teda nevedel, čo v piatok popoludní v divadle hrajú. Mal šťastie, že sa nerozhodol už v pondelok, pretože v pondelok nehrali nič.

Preto sa Lukáš cestou z práce zvrtol na päte a zašiel do divadelnej pokladne. Pristúpil k okienku. Jasné! Keby k nemu nepristúpil, nemohol by sa peknej slečny za pultom opýtať, čo dnes hrajú. Vlastne by aj mohol, ale bolo by to značne nepohodlné a zároveň aj neintímne. Vtedy samozrejme ešte Lukáša intimita nezaujímala, ale keďže pohodlie je nado všetko…

– „Dnes? Aida, Hamlet a Stoličky“
– „Tá Aida… To je?“
– „Opera od Verdiho.“
– „Aha… Takže to bude iba hudba a spev.“
– „No oni budú aj hrať, ale hlavný je spev.“
– „Ja neviem spievať.“
– „Spievať budú speváci. Chcete tie lístky?“
– „Aha. Aj tak to je jedno, ja nemám sluch. Teda hudobný. Ten Hamlet je o…?“
– „To je trocha zložitejšie. Môžete si to ísť pozrieť. Uvidíte.“
– „A o stoličkách mi niečo poviete?“ – Presne touto vetou začal Lukáš s dievčaťom za pultom flirtovať. Pred tým mu to napadlo, ale až v tomto momente sa odvážil dať do svojej intonácie druhý zmysel.
– „Je to absurdné.“
– „Ach prepáčte. Asi vás otravujem.“
– „Nie. Určite nie. Hra stoličky je absurdná.“ – Zdenka ešte stále neflirtovala. Nenapadlo jej to vôbec. V hlave sa jej odohrávala hádka s matkou. Nezvykli sa hádať. Ráno však boli obe akési podráždené.
– „Absurdná?“
– „Absurdná. Ako by… Sú tam dve postav, ktoré sa medzi sebou rozprávajú absurdne. No a tretia by aj povedala niečo múdre, ale… A to je vlastne jedno. Vezmete si toho Hamleta?“

O pol roka si Lukáš vzal slečnu z druhej strany pultu.

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/clovek/feed/ 0
Cesta domů https://ghetto.k2city.eu/clanky/cesta-domu/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/cesta-domu/#comments Tue, 06 Jan 2009 14:29:51 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=991 Pokračovať v čítaní ]]> Jsem pořád hladový
a zcela bez peněz
táhne mi na nohy
a také neht mně zlez

Čekám tu od rána
a nemám kam bych sed
krčma je zabrána
a rovnako i sklep

Naštestí přijel vlak
a já se sunu s davem
sic mešká, nevím jak
no ať to bere ďábel

Už sedím v rychlíku
pohodlí nade vše
v tureckém sedu čtu:
„Stiskem zde otevřte“

Někdo jde na záchod
vylezu do stoje
falešný poplach to
„V kupé mu dusno je.“

Už téměř usínám
zdá se mi krásný sen,
když volá rodina:
„Sněh. Promiň. Nepřídem“

Konečne konečná!
tisnu se přímo ven
hrůza jen začíná
čeká mně eM Há Dé

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/cesta-domu/feed/ 3
A čo tak v utorok? https://ghetto.k2city.eu/clanky/a-co-tak-v-utorok/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/a-co-tak-v-utorok/#comments Tue, 30 Dec 2008 23:47:53 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=986 Pokračovať v čítaní ]]> A: A potom sme boli v kine. Madagaskar. Nie sú tie tučniaky milé?
B: Neviem, ešte som to nevidela.
A: Vážne? Tak to si určite pozri. Určite choď. Je to super. Oni tam normálne…
B: Počkaj, veď dej mi nehovor. Chcem si to pozrieť.
A: Prepáč, ale fakt choď.
B: Čo ste robili potom?
A: No potom ma ešte zobral do baru. Normálne ma pozval. Sa asi hanbil za to minule.
B: Hej, spomínala si. Normálne trapas.
A: Veď vravím. A dnes… Normálne kúpil víno. Celú fľašu.
B: Celú fľašu?
A: Normálne celú. Jasné, že som si dala len tak… pohárik. A tú fľašu sme tam nechalo. Mala si vidieť tých čašníkov. Že: „Zabalíme vám je?“ a Jano na to: „Nemusíte.“ Chápeš? Že: „Nemusíte.“
B: Wow! To mne minule kúpil iba bagetu. Ale zase potom so mnou…
A: Čo s tebou, ale čo so mnou potom?

B: Ach. Už aby bol piatok.
A: Vidíš. To som chcela. Ja tú ďalšiu stredu nemôžem. Nemohla by si….
B: Ale my už máme na piatok lístky do divadla.
A: Ahá… a na čo idete? My sme sa mali ísť korčuľovať.
B: Na Mrázika a korčuľovať neviem. Prepáč. Skús Lenku, ona vravela…
A: Pondelok mám tiež plný. Ja by som mohla asi iba v sobotu, ale vieš…
B: Hej. Iveta sa nedá. A čo tak v nedeľu? Stanka to minule ukecala, mohla by si…
A: Nie. Vieš, že to nemá rád. Určite by bol celý večer nervózny. Nič by z toho nebolo. A vôbec… Túto nedeľu hrajú o pohár. To sa na to radšej úplne…
B: No hej, ale to on tiež…
A: Viem. Keby Iveta nebola taká…
B: Krava! Moja reč. Mne vravel, že sa s ňou rozvedie a…
A: A nič. Aj mne to hovoril. Ale, že ona by chcela…
B: Vravím, že je krava.
A: Nechaj tak. Nekazme si deň Čo hovoríš na tie jeho nové topánky?
B: Topánky? Jasné. No proste katastrofa. To ich má určite od Ivety, čo?
A: Nie, od Zuzky.
B: Zuzka? A s ňou by si sa nemohla?
A: Nie, ani vo štvrtok nemôžem.
B: A prečo vlastne nemôžeš?
A: No v pondelok mám Lukáša, vo štvrtok Fera a na tú stredu som sa vymenila s Oľgou u Viktora. Veď vieš…

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/a-co-tak-v-utorok/feed/ 3
Krúžok tvorivého písania na GK2 https://ghetto.k2city.eu/clanky/kruzok-tvoriveho-pisania-na-gk2/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/kruzok-tvoriveho-pisania-na-gk2/#comments Sun, 14 Sep 2008 09:30:48 +0000 http://ghetto.k2city.eu/?p=867 Pokračovať v čítaní ]]> Matúš Macurák, jeden z učiteľov slovenského jazyka na GK2, sa rozhodol zmeniť doterajší Redakčný krúžok na Krúžok tvorivého písania. Pôjde o pravidelné stretávanie sa so študentmi s cieľom viesť ich k písaniu nielen umeleckých textov.

Nulté stretnutie bude v stredu 17. septembra 2008 o 17:00.

Viac sa dozviete na priloženom plagáte.

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/kruzok-tvoriveho-pisania-na-gk2/feed/ 3
Dôležitý odkaz https://ghetto.k2city.eu/clanky/dolezity-odkaz/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/dolezity-odkaz/#comments Sun, 16 Mar 2008 15:12:24 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/dolezity-odkaz/ Pokračovať v čítaní ]]> – Ale nie! To snáď nemyslíte vážne. Veď som si odskočil iba na chvíľu.
– Čo je pre vás malá chvíľa, to je pre podenku celý život.
– Prosím?
– Vedeli ste, že podenka žije iba…
– To ma nezaujíma. Ja som si naozaj…
– Ale malo by vás to zaujímať. Priemerná podenka žije iba pár hodín, možno deň. Viete…
– Viem! Viem, že sa naozaj ponáhľam. Môžete to dať prosím dole?
– Taká podenka sa napríklad neponáhľa vôbec. Má jediný…
– Počúvajte, mňa toto vaše filozofovanie vôbec nezaujíma. Ponáhľam sa do práce. Mám dôležitú…
– Pre podenku je dôležitá iba jediná vec. Jej zmysel života. Vy…
– Aj ja mám zmysel života a na to potrebujem…
– Najdôležitejšie je pre ňu nájsť niekoho do páru. Samček sa snaží upútať samičku a samička samčeka. Ide o…
– Ide o čas. Ja naozaj nemám čas počúvať vaše podenkové teórie.
– Ach, podenková teória. Zamysleli ste sa nad tou metaforou?
– Ja to auto…
– Je to zmýšľanie správne? Nie je to kruté voči podenkám?
– Ako prosím?
– Zaslúži si podenka, že krátkodobé myšlienky nazývame podenkové?
– A čo to má vlastne celé spoločné s tou papučou?
– Veď podenka si vždy pred smrťou zabezpečí potomstvo, niečo za sebou zanechá. No ľudia…
– Tá papuča!
– …za sebou často nechajú iba prach.
– Ahááá. Hneď mi to malo napadnúť. Koľko chcete? Päťsto? Nie! Nič som nepovedal. Tu máte tisícovku a sme vyrovnaní.
– Podenka nepotrebuje k splneniu zmyslu svojho života nič. Iba nejakú inú podenku. Zbohom.
– A čo tá papuča? Ja sa naozaj ponáhľam.
– Podenka sa neponáhľa, a preto nepotrebuje volať dopravákom. Vy zjavne áno.

– Ale nie! Ja to auto potrebujem.
– Podenka nepotrebuje auto,…

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/dolezity-odkaz/feed/ 2
Prehliadka https://ghetto.k2city.eu/clanky/prehliadka/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/prehliadka/#comments Mon, 25 Feb 2008 09:16:19 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/prehliadka/ Pokračovať v čítaní ]]> „A v tejto sekcii vidíte hradnú kuchyňu.“

Po vstupe do miestnosti si Stanka okamžite všimla, že tajomný neznámy si so záujmom začal obzerať hrnce a panvice zavesené naľavo od kozuba. „Ľavičiar,“ prebleslo jej mysľou a takmer okamžite sa začala smiať.

Ako výklad pokračoval, tajomný neznámy, ktorý mal mimochodom modré tričko s nápisom „YEAH!“, prechádzal od predmetu k predmetu. Smerom doľava. Stanka sa už nemohla udržať, vytiahla vreckovku a zakryla si ústa. Tvárila sa, že kašle. Ktosi ju dokonca pobúchal medzi lopatkami. Ešte viac sa rozosmiala.

„V tejto miestnosti si môžete všimnúť najmä nádherný strop, ktorý maľovali pre hradného pána známi zahraniční maliari.“

Vlado toho mal už viac než dosť. Mal toho dosť už pri vstupe. Kým sa dostali na hrad, museli s Monikou vyšliapať strašne veľa schodov. Dole ešte plní elánu sa rozhodli, že ich budú počítať. Až teraz, keď by sa mu počet hodil do myšlienok, si uvedomil, že na to zabudli.

Tá mladá zjavne nebrala do úvahy, že starším môže jej tempo robiť problémy. Spočiatku si myslel, že ich tak naháňa preto, aby si všetky tie krásy mohli pozrieť naraz. Lenže to ani pekné nebolo.

– „Nečum tak na tie nahotinky!“

Monika bola touto miestnosťou obzvlášť pohoršená. Nielenže boli nahé ženy na všetkých štyroch stenách, ale aj… A tá slečinka s dlhými vlasmi a nechutnými topánkami ich na ten strop dokonca upozornila.

Všetky tie deti… Zavrela by oči, no ešte aj Vlado. Zízal na stenu, kde bola až neprirodzene prsnatá nahotinka. Tak presne na toto to prasa po 62 rokoch stále myslí.

„Pre túto izbu je príznačná, ako ste si určite všimli, modrá farba.“

– „Nič moc, čo?“ – Pre Lukáša bola modrá spálňa zjavne sklamaním.
– „No keď si spomeniem na tie…“
– „Možno sa tam ešte vrátime, čo ty vieš.“
– „Hej uvidíme, kam nás tá sexica…“
– „Sleduj! Kováľová si skúša posteľ.“

Lenka ňou bola očarená už od dverí. Krásna modrá posteľ s modrou prikrývkou a modrým baldachýnom. Vždy chcela mať posteľ s baldachýnom. Ona by ale asi chcela trochu svetlejšiu farbu modrej. Táto bola príliš smutná.

Ladným princeznovským krokom prešla k posteli. Nevidela, no cítila, ako sa jej všetci s miernym úklonom ustupujú. Srdce sa jej rozbúchalo. Na krku ju pálil princov pohľad.

„Prosím vás nedotýkajte sa vystavených exponátov.“

Tomáš si znova pozeral miestnosť. Sprievodkyňu nepočúval. Bola to jedna z tých mladých pipiek, ktoré sa inteligentne iba tvária. Zaujala ho posteľ. Nie to, že bola modrá. Bola o dosť vyššia od bežných postelí. A zároveň kratšia. Zaujímavé! Pre nízkeho človeka privysoká a pre vysokého zase prikrátka.

Sprievodkyňa ho iritovala. Mali by vyberať historikov. To, že sa jej na tú posteľ opýta, zavrhol hneď na začiatku. Určite by mu nevedela odpovedať a on by prerušil básničku, ktorú im prednášala. Keď si všimol, že s izbou ladí, pousmial sa.

„Týmto nadvorím prehliadka končí, ak nemáte ďalšie otázky, ďakujem vám za návštevu.“

Stanka túto frázu používala vždy. Doteraz nemal nikto žiadnu otázku. Dúfala, že neznámy v modrom sa niečo opýta. Rozhliadla sa po nádvorí. Už tam nebol.

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/prehliadka/feed/ 2
V nákupnom košíku https://ghetto.k2city.eu/clanky/v-nakupnom-kosiku/ https://ghetto.k2city.eu/clanky/v-nakupnom-kosiku/#respond Thu, 21 Feb 2008 15:00:56 +0000 http://ghetto.k2city.eu/clanky/v-nakupnom-kosiku/ Pokračovať v čítaní ]]> Stolička vľavo hore. Už ani nevedel, ktorá. Zaujímavé bolo, že to nebolelo. Vôbec. Ak by sa nebola dotýkala ďasien, asi by si ani nevšimol, že vypadla. Tentokrát už neomdlel.

Ráno sa Peťo Dauter zobudil ako obvykle. Možno sa aj osprchoval. Na to si už presne nespomínal. Vlastne. Určite sa osprchoval. O jednej mu letelo lietadlo. Šiel na služobnú cestu do Bratislavy. Nechcelo sa mu tam. Väčšina špecialistov si však vzala dovolenku.

Príjemné piatkové popoludnie nenarúšalo okrem ruchu ulice nič. Teda, mierne pršalo. Mrholilo. V podstate bolo dosť mizerne. Obed mal už za sebou, čakalo ho už len jedno nudné stretnutie. Nemal rád tú prácu. Obzvlášt v Bratislave.

Vždy ho najviac naštvalo, že sa stretnutia robia o siedmej večer. Určite to tak plánovali na otupenie zmyslov. Aj teraz mal ešte styri hodiny času. Oveľa viac než potreboval.

V hoteli dostal slušnú izbu. Sprcha, posteľ, skriňa, umývadlo a zrkadlo. Koberec bol povysávaný, okná umyté. Dve hodiny. Na zrkadlo vy kúpeľni bol magnetom v tvare lienky pripnutý zelený lístok. Vlastne biely so zeleným prúžkom pod nápisom „UPOZORNENIE!“. Celkovo pôsobil zelenkavým dojmom.

„AK STE NA SEBE ZBADALI AKÉKOĽVEK Z PRÍZNAKOV SPFS? OKAMŽITE SA HLÁSTE V NAJBLIŽŠEJ NEMOCNICI“

Veľké písmená aj tak nemalo zmysel čítať.

Mal ešte hodinu a pol, no v hoteli sa mu ostať nechcelo. Šiel pešo.

– „Pán Dauter, poďte prosím vás so mnou.“
– „Dobrý deň, prepáčte, ale nepamätám si vás. Vy ste?“
– „Poďte prosím vás so mnou.“
– „Ale…“
– „Poďte prosím so mnou. Je to tu za rohom.“
– „Kto ste?“
– „Prosím…“

Peťo stál pred otvorený okienkom, aké je možno vidieť v školských jedálňach a vývarovniach. Určite nečakal na obed.

– „Cítite sa dobre?“ – z druhej strany sa na Peťa pozeral tmavovlasý muž strednej postavy. Nič zvláštne.
– „Samozrejme. Ale… Čo odo mňa chcete? A kto…“
– „Nebolí vás hlava, päty, kolená, ruky, prsty na nohách, dlane, oči, ramená, bedrá, zuby?“
– „Nie, prečo? A…“
– „Zuby? Určite vás nebolia zuby? Otvorte prosím vás ústa.“

Dauter doteraz nevedel, prečo tie ústa otvoril. Dokonca vyplazil jazyk. Lekár mu dnu strčil dentálne zrkadielko. Peťo všetko úplne presne videl na veľko zrkadle, ktoré mal lekár nad hlavou.

– „No medzi päťkou a šestkou máte raňajky, možno obed. A na všetkých zuboch máte plak. No jasné! Osmička vľavo hore“

Na spomínanom zube zreteľne videl malé odštiepenie. Zub bol na tom mieste mierne zožltnutý, až sivý. Nič vážne.

– „Musím vás hospitalizovať.“
– „Prečo? Ja musím…“

Zvyšok Peťo nestihol dopovedať, pretože sa spoza rohu vyrútil mladý chlapec. Tlačil pred sebou nákupný košík. Mohol mať okolo 18 rokov. Bol nazoaj vysoký. Vozíkom podlomil Peťovi kolená a ten do vozíka spadol.

– „Kam ma to beriete?“
– „Musíme vás hospitalizovať.“
– „Ale kde?“
– „Musíme vás hospitalizovať.“

Vozík letel po chodníku tak rýchlo, akoby v ňom Peťo ani nebol. Zastavil sa až pred schodiskom. V chlapcovych očiach sa na chvíľu objavil strach. Neohrial sa tam dlho. Potlačil vozík dole.

Asi po štvrtom schodisku sa zastavili na pochmúrnom medziposchodí. Vyzeralo ako z filmu. Bolo to vlastne plnohodnotné poschodie s dvoma dverami.

Chlapec jedny z nich otvoril a vsotil Peťa dnu. Potom bez slova zmizol. Peťo sa rozhliadol. V izbe bola kovová posteľ s matracom a písací stôl. Zabolel ho zub. Vstal a ľahol si na posteľ. Spomínaný zub mu vypadol.

]]>
https://ghetto.k2city.eu/clanky/v-nakupnom-kosiku/feed/ 0