Krásna interpretácia blbosti.
Samodeštrukčnej schopnosti.
Motyka vystrelila,
trafená hus zagágala.
Že nie?
Len podíď bližšie a
pozri sa lepšie.
Stále nič?
Svedomie ma bičuje tak,
ja už radšej idem.
Utekám do lesov.
Niekde tam do kopcov.
NIEKOĽKO HODÍN PRED TÝM:
Posledný sused na našej chodbe,
pardon,
už iba na mojej chodbe sa
odstrelil.
Počul som to.
Napriek hudbe.
Zostal som sám.
Koľko vodovodov,
koľko rastlín,
zopár záchodov a
jeden rám
(bez obrazu),
zostalo osamote?
No a po takomto samodeštrukčnom,
masovom rachote,
keďže sused nebol prvý,
prišla jar.
Napriek veľkému očakávaniu,
neprišla s ňou žiadna
ľudská tvár.
neviem.. aj áno, aj nie..