Dňa 28. 3. 2042

Ráno

Píííp! Dlhý nepríjemný tón sa mu vrezal do uší. Strhol sa. Píííp, ozvalo sa znova. Aj tentokrát s ním trhlo, zatiaľ si ešte na ten nepríjemný, pod kožu prenikajúci tón nezvykol. Píííp! „Nech to niekto vypne,“ prebleslo mu hlavou. Náhle si však uvedomil, že nikde naokolo nikto iný nie je.

Pomaly sa prehodil na druhý bok, spustil nohy na zem, no ešte stále nezdvihol hlavu. Nemal prečo. Dnes má po prvýkrát voľno odkedy nastúpil, musí si to poriadne vychutnať. Zrazu ho však vyrušil akýsi buchot, niekto agresívne klopal na jeho dvere. Dosť ho to prekvapilo, veď dnes má veľký deň. Celý mesiac tvrdo pracoval, nikto sa s ním nemaznal a práve teraz, keď má konečne voľno, sa mu niekto dobíja do izby.

Údery sa stávali čoraz intenzívnejšími. Návštevník bol očividne netrpezlivý.
– „Dobre, už idem,“ povedal, ale ani ho nenapadlo pohnúť sa. Vtom sa dvere otvorili a dnu vstúpil človek v modrej uniforme. Z jeho úst vyšli milé slová:
– „Pán Dauter, bohužiaľ vás musím upozorniť, že dnes meškáte už celé tri minúty, raňajky začali. Obávam sa, že ak nevstanete a nepôjdete do jedálne, ostanete bez jedla až do desiatej hodiny.“ Nato muž v modrej uniforme odišiel.

„Jedlo,“ zasmial sa v duchu, „ten supervýživný humus, čo im dennodenne servírujú päťkrát denne. Len aby neumreli od hladu…“ Krátky pohľad na hodinky ho ubezpečil, že upozorňovateľ mal pravdu. Dnes znova mešká. Raz sa mu to už stalo, vtedy ostal o hlade, a čuduj sa svete, „jedlo“ mu vtedy naozaj chýbalo. Kto by však vydržal pracovať o hlade?

Teraz mal ale voľno. Nemusel sa báť práce o hlade. Nepôjde jesť, má čas.Poriadne sa na posteli vystrel a následne sa prudko skrútil do čo najmenšieho klbka. „Takto je to dobre,“ vzdychol s neskrývaným pocitom slasti. Pomaly začal upadávať do sladkého ranného spánku.

Znova začal opatrne otvárať oči. Prvý pohľad padol na hodinky stojace na nočnom stolíku. Bolo desať po siedmej, na tvári sa mu zablysol úsmev. Spal iba päť minút, ale cítil sa akoby to bol ten najdlhší spánok v jeho živote. V jeho živote? Ten zatiaľ nebol veľmi dlhý. Mal iba dvadsaťsedem, no skúseností mal dosť, veď sa dostal až sem…

Rýchlo však zahnal všetky pochmúrne myšlienky a začal rozmýšľať, čo urobí zo svojím dňom voľna. Tireler, jeho spolupracovník, ktorý tam bol už tretí rok, mu o tom niečo hovoril. Jediné čo vraj stojí za to je knižnica a posilňovňa. Dauter pozrel do zrkadla, ako to s ním vyzerá a okamžite sa rozhodol pre knižnicu. Posilňovanie nikdy nepatrilo k jeho obľúbeným činnostiam.

Dostať sa tam nebolo vôbec ťažké, pretože na všetkých stenách viseli podrobné a dobre zrozumiteľné plány. Po vstupe bol očarený veľkosťou a kvalitou ponuky. Vždy si myslel, že papierové knihy už vymizli, ale tu ich bola spústa. Po papierovej revolúcii v dvadsiatom šiestom boli všetky knihy z kníhkupectiev odvezené do niekoľkých skladísk, pretože ich už nikto nepotreboval. Veď všetky diela boli za smiešne peniaze dostupné v elektronickej podobe.

Tu to však bolo iné, police boli plné kníh všakovakých farieb a žánrov. Začal rozmýšľať, či to sú naozaj knihy, alebo iba nejaké holografické repliky. Akonáhle si však jednu z nich vypýtal od milej dámy, ktorá sedela za stolíkom hneď pri vchode, jeho pochybnosti sa rozplynuli. Bol to naozaj papier.

Dauter nikdy neveril, že by ho niekedy uvidel. Vždy bol presvedčený, že tento prepych je určený len pre najvyššie vrstvy. A stretáva sa s ním práve tu, kde by to najmenej očakával, medzi spoločenským odpadom. Po otvorení knihy a pár prvých dotykoch začal pociťovať nepoznanú rozkoš, ktorá sa ešte umocnila privoňaním k zažltnutej stránke knihy. Ešte hodnú chvíľu stál s privretými očami a knihou v rukách uprostred knižnice, no nakoniec ho premohla zvedavosť a knihu otvoril. Až teraz si uvedomil, že stále nevie, čo je to vlastne za knihu.

Názov bol celkom prostý, ale zároveň aj výstižný. „Othello.“ Autor mu tiež nebol neznámy, keďže ako každý človek navštevoval školu, kde sa o Shakespeareovi vravelo viac než dosť. Vtedy to však veľmi nevnímal, pretože poznatky o literatúre, ako väčšina jeho rovesníkov, nepovažoval za podstatné. No vedel aspoň toľko, že Shakespeare písal divadelné hry a básne, za čo však nikdy nedostal Nobelovu cenu, lebo nežil v správnej dobe.

Z čítania ho vyrušil až ten strašne nepríjemný pípavý zvuk. „Desať hodín, volajú nás na ďalšiu dávku,“ pousmial sa. Hlad však nepociťoval, a preto sa opäť rozhodol vynechať svoju porciu stravy. Znova sa vnoril do knihy, avšak nemohol sa sústrediť, pretože v miestnosti sa zdvihla vlna ľudí, ktorí boli pravdepodobne oveľa hladnejší ako on.

Tento novovzniknutý stav ho prinútil opustiť knižnicu a odísť na nejaké pokojnejšie miesto. Najprv plánoval opýtať sa, či si knihu môže vziať so sebou, ale keď zbadal, že ostatní čitatelia berú knihy do jedálne, tak nasledoval ich príklad. Vhodný tichý kútik našiel bez problémov. Neďaleko knižnice bola malá miestnosť prvej pomoci s kopou pohotovstného liečebného materiálu a pohodlnou stoličku, do ktorej sa bez váhania uvelebil.

Poludnie

Píííp! „Prečo nepoužívajú nejaký príjemnejší tón?“ vyhŕkol znechutene takto prerušený Dauter. Začal rozmýšľať, či by sa pre istotu nemal radšej ísť najesť. „Ale keď tá kniha je taká dobrá,“ prebehlo mu hlavou. Preto sa rozhodol stravu oželieť, kvôli príjemnejšej činnosti.

No ani teraz mu nebolo súdené ostať na svojom mieste, pretože o chvíľu začul hlasy, ktoré boli stále silnejšie až sa zastavili priamo pred dverami. Tie sa zrazu otvorili a dnu vošli dvaja ľudia, jeden z nich bol očividne poranený na nohe a druhý mu pomáhal dostať sa dnu. Pri pohľade na Dautera sa zarazili, na čo on zamrmlal, niečo o nádche a urýchlene sa vytratil. Nikdy nemal rád dlhé vysvetľovania. A teraz mal dokonca taký zvláštny dôvod.

Keď už bol takto vyhnaný, znova prehodnotil svoj hlad, a vyrazil smerom k jedálni. Cestu mal naučenú, ešte dvakrát odbočil a ocitol sa na mieste. Lenže akonáhle vošiel, zbadal, že prišiel neskoro. V hale už nikto nebol a stravné automaty boli vypnuté.

No vyskytol sa nový problém. Kam má teraz ísť? V jedálni ostať nemôže, pretože o chvíľu bude celá vydezinfikovaná a späť sa mu vrátiť nechcelo. Po chvíli premýšľania sa rozhodol vybrať do neďalekej posilňovne, ktorá by mu poskytla aspoň aké-také súkromie. Zároveň možno stretne niekoho, s kým by sa mohol podeliť o nové pocity získané objavom knižnice.

Cestou si všimol, že za ním ide jeden z modroodencov, no nevenoval tomu zvláštnu pozornosť. Po vstupe do posilňovne sa dôkladne rozhliadol, ale nenašiel žiadnu známu tvár. Podarilo sa mu usadiť na lavičke hneď pri dverách, čím mal dobrý prehľad o tom, čo sa v miestnosti deje. Následne sa začítal do knihy, ktorú mal ešte stále pri sebe.

Z pokoja ho po chvíli vytrhla nejaká šarvátka, ktorá nastala kvôli výmene názorov dvoch cvičiacich. Tá sa týkala farby spodkov jedného z aktérov. Akonáhle to celé prepuklo, Dauter sa nenápadne vyparil pre prípad, že by sa to náhodou zvrtlo na hromadnú bitku. Akosi nikdy nevedel prísť na chuť telesnému násiliu, ako zdroju uvoľnenia napätia.

Po chvíli bezcieľneho potulovania si všimol, že ten modroodenec je stále za ním. Začínalo to byť trochu podozrivé, no mohlo ísť o náhodu. Pre istotu však začal nezmenenou chôdzou často meniť smer. Modroodenec sa ho spočiatku držal ako kliešť, ale asi po piatom odbočení sa stratil v niektorých z postranných dvier. „Konečne, predsa to len musela byť náhoda,“ povzdychol si Dauter.

Píííp, ozval sa tón upozorňujúci na čas olovrantu. Krátky pohľad na hodinky Dautera ubezpečil, že z miesta, na ktorom sa teraz nachádza by mu cesta do jedálne trvala pridlho na to, aby to stihol. Preto sa vrátil do prázdnej posilňovne a znova sa zahĺbil do rozčítanej knihy.

Netrvalo dlho a miestnosť sa opäť začala naplňovať posilňovaniachtivými osobami, Dautera to odtrhlo od knihy a znova musel hľadať nejaké vhodnejšie miesto. Nevšimol si však, že hneď po jeho odchode sa náhle rozhodol odísť aj jeden z posilňujúcich.

Pomaly kráčal po chodbe a snažil sa zbadať nejaké vhodné miesto, kde by mohol pokračovať v čítaní. Asi po troch minútach sa na druhom konci úzkej chodby objavil robustný modroodenec, ktorý očividne nemal v pláne vyhnúť sa Dauterovi. „Pán Dauter,“ ozvalo sa z úst ozruty v momente, keď sa ich oči stretli. To ho na chvíľu zarazilo. Vzhliadol k nemu, chcel niečo odvetiť, ale zrazu pocítil slabé pichnutie v krku, zrak sa mu zahmlil, nohy podlomili, nehlučne klesol k zemi a zaspal.

Večer

Píííp! V prázdnom priestore sa opäť rozľahol známy zvuk. Niečo na ňom však bolo iné. Akoby prichádzal z veľkej diaľky. Nie, veď to ani nebol ten istý tón. Tento bol vyšší a trval kratšie. Po ňom nasledoval ďalší, ďalší a znova.

Až teraz sa Dauter odvážil otvoriť oči. Ležal na kovovej posteli a do ticha sa v pravidelných intervaloch z pravej strany zarezával nepríjemný vysoký tón. Pohľad tým smerom mu prezradil, že ten vychádza z prístroja na meranie EKG. Strach sa mu zračil v tvári. Azda je chorý? On zatiaľ nič zvláštne nepociťoval.

Znova zatvoril oči. Začal premýšľať o možných dôvodoch momentálneho stavu. Nič konkrétne mu však na myseľ neprichádzalo. Na hodinkách mu svietil čas 20:47. Dávno po večeri. V bruchu mu už po celodennom hladovaní poriadne škvŕkalo. Keď už nič iné, tak ho to aspoň prinútilo ozvať sa.

– „Prečo som tu?“
– „Pretože ste chorý,“ ozvalo sa nevedno odkiaľ.
– „Ja som si zatiaľ nič nevšimol.“
– „Nie? To je dosť zvláštne. Už celý deň ste nejedli a dokonca ste sa priznali, že máte nádchu. Museli sme vás izolovať, aby sme ochránili ostatných. Vaše šatstvo a všetko, čo ste mali pri sebe bolo spálené, aby nedošlo k opätovnému nakazeniu.“

Dauter sa okamžite spomenul na knihu, čo mu spôsobilo nepríjemnú bolesť v hrudi. Dlho netrvalo a z úst sa mu cez guču v hrdle predrala otázka: „Ako dlho mám byť vlastne izolovaný?“

– „Kým sa neukáže, že ste úplne zdravý, avšak necháme si vás tu aspoň sedem dní, aby sa zabránilo nakazeniu ostatných väzňov… prepáčte osôb.“

Presne tak, pomyslel si. Osôb, nie väzňov, to slovo bolo tu, v jedinej európskej superväznici zakázané. Vrchnosť to považovala za hanlivé slovo, a preto, aby nik nebol diskriminovaný, zakázala ho používať. Zákazy, odvrátená tvár slobody…

– „Prekliaty vystrašení idioti,“ vyhŕkol nahnevane, „bojíte sa nádch, ktorú vlastne ani nemám, vymyslel som si ju, aby som sa vyhol zbytočnému vysvetľovaniu.“
– „V tom prípade vás asi budeme musieť predsa len podrobiť vyšetreniu.“
– „Vy ste to doteraz neurobili!?“ Skríkol rozčúlený Dauter, „vy azda naozaj nemáte rozum!“
– „Nie,“ hrdo odvetil hlas, „my našim pacientom veríme…“

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

10 odpovedí na Dňa 28. 3. 2042

  1. lucccia povedal:

    waw…asi nedycham…teda hej, ale waw…

  2. filo povedal:

    keby som nebol taký unavený určite by som ti napísal nejaký skvelý komentár hodný tvojho umenia…
    je to pecka
    jedno z tých lepších diel, ktoré sa na ghette vyskytli (to už je čo povedať keďže je tu tak veľa dobrých vecí)
    skvost

  3. divozienka povedal:

    heeh..nho co povedat..zaujimav amyslienka..kubofuturizmus??;]]]

  4. lennelka povedal:

    🙂

    super sa to cita, mno co dodat … 🙂

    napinak az do konca:)

  5. Pola povedal:

    Ciii, velmi dobre, fakt. Dost mi to chvilami pripominalo 1984 (moja oblubena kniha), taze parada!
    Mimochodom, vdaka tomuto textiku som objavila krasu slova ‘ozeliet’. 🙂

  6. Gnaag povedal:

    Vďaka za pekné ohlasy. Ani som nedúfal, že ich bude tak veľa, pretože táto poviedka je jedna z najdlhších. No obdivujem Vás, že ste vydržali až do konca…
    Ináč Orwelovu 1984-ku som síce chcel čítať, ale stále as mi ju akosi nepodarilo zonať.

  7. Pola povedal:

    No, ja som zasa necitala Othella, to musi byt tiez maso, ked sa to Dauterovi tak pacilo 😛 Orwella si zozen, povedala by som, ze ste literarne spriaznene duse 😉

  8. Gnaag povedal:

    🙂 No prakticky ani ja som Othella nečítal, som trošku podvádzal pri písaní :D. Ale dík za taký kompliment. O Orwellovi som to ho počul veľa a prakticky len dobrého.

  9. nirjanka povedal:

    jehnoznacne musim suhlasit s polou, malo to v sebe cosi z 1984. najviac sa mi pacil zaver, pekne to tam vyvrxolilo.
    Este k tomu Orwellovi, 1984 a zvieracia farma su fakt skvele knihy, ktore stoji za to preciatat si. aj othello je fajn. 🙂
    velmi sa mi to pacilo

  10. Gnaag povedal:

    Zvieraciu farmu mi práve Tony posunul. 🙂 Momentálne sa v tej knihe rozplívam. Čosi čo sa slovami nedá opísať…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *