Ilúzia

Kvárila ho z diaľky prichádzajúca bolesť a hypnotizoval silný hojdavý pocit. Navôkol tma. Nemohol dýchať, mal pocit, že sa načisto zadusí. Snažil sa pohnúť rukami, snažil sa vstať, ale nijako to nešlo, končatiny ho vôbec neposlúchali. Z okolitej tmy prichádzal monotónny hukot…

Pomaličky sa prebral, dvíhal hlavu a otváral oči. Cítil nepríjemnú chuť hliny a lístia, v ktorom mal zaborené ústa. S vypätím všetkých síl zhnusene vypľul ten bordel z úst a postupne sa začal obzerať. Hlava mu trešťala. Čo sa stalo? Úplné okno. Ležal čiastočne prevesený cez kmeň väčšieho hrabu v celkom príkrom svahu; bol ako dolámaný, ale bolela ho zatiaľ iba hlava a brucho. Pod ním sa ďalej tiahol kopec nadol, čím ďalej, tým hustejšie zalesnený. Kde-tu spopod lístia vyčnievali skaly. Na druhú stranu, hore kopcom, to vyzeralo podobne. Na zátylku si nahmatal boľavé miesto a rozpamätal sa, ako sa kotúľal nadol… ako omámený krútením ledva stihol zhliadnuť blížiacu sa skalu… a potom… už nič, ako keď sa človek snaží rozpomenúť na zaspávanie, akurát s tým rozdielom, že tentokrát si nepamätal ani nič predtým.

Opatrne sa zaprel rukami o dosť hladký kmeň stromu, na ktorom ležal, a keďže ho nič nezabolelo, pomaly si sadol. Rozhliadol sa. Na lístí sa pohybovali svetlé škvrny – slnko už bolo dosť vysoko, čo sa dalo koniec koncov cítiť aj bez toho – začínalo byť horúco, boli to až nezvyčajne horúce dni na začiatok leta. Čosi však upútalo jeho pozornosť. Hore neďaleko vývratu svietili akési divné svetielka… zbystril zrak a vstal zo zeme; úplne pritom zabudol na predošlú opatrnosť. Ostal nehybne stáť so zrakom prilepeným na záhadné trblietky… tá farba, tá sýtosť! Červená, fialová, tyrkysová… Krásne farby, videl už síce všeličo, ale toto bolo iné… živé, žiarivé, intenzívne… ako v predstavách, ako.. v dúhe.

Na všetko ostatné razom zabudol a ako v mrákotách sa vybral nahor. Svah bol však strmý a šmykľavý, akú-takú oporu mu poskytovali jedine nepevne usadené skaly a čím ďalej, tým redšie rozmiestnené kmene stromov. Šlo to strašne. Každú chvíľu sa šmýkal, padal. Zachytil sa o skalu, tá sa vyvalila a zošušťala dole brehom. Krok, dva, šmyk. Zachytil sa strom, vyšvihol sa o dva metre, nenašiel skalku, stratil rovnováhu, padol. Napriek tomu pomaly napredoval a nachádzal kade-tade porozvaľované skaly, porozhadzované lístie. Začal sa rozpamätávať na to, ako sa tadiaľto kotúľal nadol. Ako sa márne snažil zachytávať o skaly, stromky, ba aj lístie, rútiaci sa dole v šialených otočkách, ako hračka v rukách príťažlivosti. Ale teraz to nebolo dôležité. Posadla ho túžba vidieť svetielka, dotknúť sa ich a vynakladal na to všetku svoju zvyšnú energiu. A boli také úžasné! Musí ich vidieť zblízka; keď zavrel oči, stále videl tie až takmer neskutočné farby.

Štveral sa už hodnú chvíľu ako pomätený. Ani ho nenapadlo vzdať sa; po každom neúspechu, po každom šmyknutí, po každom páde sa opäť zanovito púšťal do kopca. Stál jednou nohou na vlhkom kmeni stromu, druhou bol zapretý o jednu zo sivých skaliek, ktoré trčali zo zeme. Snažil sa zachytiť tenšieho kmienka, ktorý mal však akurát mimo dosahu, a tak sa odrazil a chmatol po ňom. Skalka pod ľavou nohou ho však zradila, uvoľnila sa a brušká prstov si len obdrel o kmeň, ktorého sa chcel zachytiť. Ľavou lopatkou bolestivo dopadol na jeden z množstva kameňov po zemi, párkrát sa prevrátil a chvíľu sa len chúlil od bolesti. Premohol sa a vstal. Čo keby svetielka náhodou zmizli? Privrel viečka, znova ich videl… Pohol sa nahor a pokračoval v ceste.

Konečne sa dostal na miesto, kde videl záhadné farebné iskričky. Pred ním stál asi trištvrte metra vysoký kopček, celý obrastený machom, čiastočne osvetlený slnkom. Začal sa prehrabávať v nevysokom poraste machu, centimeter po centimetri, pozeral sa zblízka i trošku s odstupom, pozeral sa zvrchu, pozeral sa zdola… nikde nič. Nechcel tomu veriť, začala ho prepadať úzkosť. Kde sú svetielka? Nemal ostať radšej dole pozerať sa, aj keď s odstupom, z diaľky? Nestačilo mu to? Bol taký nenásytný… Aký to má zmysel? Doteraz ho vlastne ani nenapadlo, že svetielka nemusí nájsť, a začínal si zúfať. Čo bude? Kde sú? Tak ich chcel vidieť, chcel sa ich dotknúť, chcel… Skľúčený stál nad machom ako kôpka nešťastia a… rozplakal sa. Rozpomenul sa, čo sa to vlastne udialo. Rozpomenul sa na to, ako sa bol znechutený a nešťastný hodil do mäkkého machu, ako sa doň rozplakal, presne tak isto, ako teraz… ako potom vstal, akosi šliapol do prázdna a už letel nadol… A slzy mu ďalej stekali po tvári a padali do machu.

Bolo teplé letné predpoludnie a slnko svietilo na kopček obrastený machom, v ktorom sa trblietali kvapky. Zo správneho uhla pohľadu lámali svetlo do dúhy a neuplynulo ani pár minút, než vyschli.

Pridané dňa od ziman
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O ziman

Ja som si dal a som videl... tu jak je.. taku velkuuuu spiralu. | Klokany su svine!

Jedna odpoveď na Ilúzia

  1. Henry Gee povedal:

    Dosť silná opica, ešte teraz ju cítim.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *