Keď sekunda zmení život…

Nier

Dnes som mal fakt blbý deň. V poslednej dobe sa mi to stáva často. Nechcel som nahnevať mamu a nechcel som zmlátiť brata, ale boli neznesiteľní. Možno sa len stali obeťami môjho smútku, že mi nič nejde.

Išiel som zo školy domov a jedol sendvič s tuniakom. Práve sme sa s kamarátom bavili o tom, čo robíme večer, keď mi zazvonil mobil. Bola to Kenie.

-„Nazdar…..“

-„Je mŕtva.“ Plakala.

-„Kto preboha? O čom to rozprávaš?!“

-„ Freya. Je mŕtva! Nerozumieš?“

-„Si fakt vtipná!“ Neveril som jej.

-„Kamión. Prešiel ju kamión.“

Toto už naozaj nebolo vtipné. Skamenel som. Ešte vždy som jej neveril. Neveril som, že sa môže stať niekomu z mojich blízkych. Začal som plakať. Tá hnusná ľudská bezmocnosť. Prečo som nebol pri nej? Prečo som ju neochránil? Ako sa to mohlo stať? Čo teraz budem robiť? „Kedy?“

-„Asi pred hodinou.“

-„Kde je?“

-„To ti nepoviem. Už tam majú ľudí. Nechcem aby si tam šiel.“

-„Preboha, nie. Povedz, že to nie je pravda. Prosím ťa!“

-„Keby sa to dalo, Nier. Všetko je už inak. V priebehu sekundy sa život zmenil.“

-„Ozvem sa ti. Maj sa.“

-„ Čau.“

Mal som ju veľmi rád. Dokonca možno viac, než som si to uvedomoval a dokázal si to pripustiť.

Poznal som ju krátko, no pozoroval dlho. V lete chodila s Kenie a jej rodičmi do kostola na konci mesta. Stála vonku a nedávala pozor. Omšu nevnímala. Ale ani mňa. Páčila sa mi. Nevedel som ako sa k nej dostať bližšie. Ako ju spoznať. Asi o mesiac, keď som už prestal dúfať, že sa k nej nejako dostanem, veci sa dali do pohybu a okolnosti dovolili aby som mal jej číslo. Boli sme spolu von. O týždeň sme už spolu chodili. Bol som šťastný. Naše „chodenie“ trvalo zopár dní. Potom sa so mnou rozišla. Asi pred týždňom som sa dozvedel prečo. Vraj sme sa ani nepoznali a hnali sa smerom vpred. Neviem, prečo mi to nepovedala už skôr. Dúfal som, že časom sa dáme znovu dokopy, pretože ten rozchod bola blbosť. Chcel som to skúsiť ešte raz, inak. Ale už nebola príležitosť. Vo vnútri ma šlo roztrhať, lebo teraz bolo po všetkom. Mal som chuť vykričať moju dušu, zvieralo ma v hrdle, plač nestačil. Jej smrť odpísala všetko, čo som k nej cítil a premenila to na bolesť. Neznášal som tento život. Tu a teraz.

Inma a spol.

Skoro všade sme chodili spolu. Von, domov, niektorí aj na spoločné krúžky.

Po škole sme sa zastavili okopírovať poznámky. Greta nebola v škole dva týždne a tak to musela dohnať. Burwy a Max nás počkali pred obchodom. Vyšli sme von a boli ticho.

-„ Ideme?“, spýtala som sa.

-„ Máme malý problém“, povedal Burwy a začali mu tiecť slzy. Nikdy som ho nevidela plakať.

-„ Freya.“

-„ Čo sa stalo?“, spýtala sa Greta a aj v jej očiach som videla strach.

-„ Zomrela.“ Povedal Max a sklopil zrak, aby si utrel slzy.

-„ Čo!? To nemôže byť pravda!“, skríkla som.

-„ Volala Kenie. Stalo sa to asi pred hodinou. Vrazil do nej kamión.“

S Gretou sme sa na seba pozreli a začali sme plakať. Nedalo sa to nazvať plačom, bol to skôr rev. Chlapci nás objali a nedalo sa to zastaviť. Bola to zmes nášho iracionálneho zmýšľania, že keď prídeme domov, bude všetko normálne. Zmes strachu, opustenosti, obáv, bezmocnosti, naivity a sčasti aj viny. Nikto z nás nemal pocit, že by táto udalosť mohla byť reálna a mohla by ovplyvniť naše životy. Vytiahla som mobil a vytočila Freyinu mamu.

-„Dobrý deň! Je pravda……?“, nestihla som dokončiť.

-„Áno, Inma. Je to pravda.“

-„ Vďaka…..“ Zložila.

Na tento pohľad nezabudnem. Ešte nikdy som v žiadnych očiach nevidela toľko nádeje ako teraz. Všetci štyria čakali, čo poviem. Dúfali, že to nebude pravda. Vtedy som tak veľmi túžila klamať a potešiť ich, ale bolo by to zbytočné.

-„ Už nie je!“, zvrieskla som.

Ani takýto pohľad očí som ešte nevidela. To zosypanie celej konštrukcie, nádeje, všetkého, čo tam ešte pred chvíľou tlelo a čakalo na priloženie aspoň maličkej triesky…

Každý z nás teraz potreboval byť sám. Stráviť to vlastným myslením a vlastnými pocitmi. Potrebovali sme spať, aby sme sa zobudili z toho zlého sna, ktorý sa vlastne ešte len začal.

Leo
O štvtej som mal tréning. Asi o šiestej som prišiel domov a šiel som sa najesť. Potom som zapol počítač a obliekol som si tepláky. Pozrel som na mobil a videl som, že mi prišla sms-ka.

Otvoril som ju a čítal: „Freyu zrazil kamion, neprezila to. Greta“

Trápne. Takýchto vecí zažívam kopec každý deň. Volám Grete.

-„Čau. Potrebovala si niečo normálne?“

-„Leo, Freya je mŕtva! Posielala som ti správu.“

-„Aj mi prišla. No a potrebuješ niečo NORMÁLNE?“

-„Leo, ja neklamem! Zavolaj ostatným. Všetci ti to potvrdia. Zrazil ju kamión!“

-„Nevymýšľaš si?“

-„Máš pocit, že sa s tým mám chuť teraz zahrávať?!“

-„Preboha!“ Neveril som tomu, čo teraz počujem.

-„Poobede. Inma to overovala u jej mamy. Je to pravda. Hovorím ti to preto, lebo tomu nebudeš chcieť uveriť.“ Mala veľmi uplakaný hlas.

-„ Vďaka. Maj sa!“

Zložil som. Sadol som si na posteľ a pozeral nikam. Niekto prestrihol moju niť. Už predo mnou nebolo nič. Mal som pocit, že končím. Ľúbil som ju, odkedy som ju prvýkrát videla. Znie to ako klišé, ale naozaj to tak bolo. Čo teraz budem robiť? Koho budem milovať?

Bol som jej spolužiakom od prvého ročníka gymnázia. Už som ju predtým niekde videl, no nevedel som, ako sa volá. No a tak sme sa spoznali a chodili sme spolu s ňou, Inmou a chlapcami von. Po čase sa niečo stalo, dodnes neviem, čo bolo príčinou toho, že sa so mnou prestali baviť. Ostal som len tichým pozorovateľom ich každodenného života. Viac ma medzi seba nevzali. A teraz, tri roky po všetkom tom ignorovaní z jej strany, sa so mnou opäť začala baviť. Už to skončilo. Navždy.

Nemal som chuť byť doma, a tak som na seba hodil vetrovku a šiel som sa prejsť. Moja prechádzka skončila v krčme pri vodke. Nepil som skoro vôbec. No v tomto momente mi to prišlo ako najvhodnejšie riešenie potlačenia môjho smútku. Domov som prišiel o polnoci, opitý a smutnejší než predtým. Vracal som. Celú noc som nespal.

Teraz tam kvôli nej stálo veľa ľudí. Vedľa urny boli postavené fotografie kedysi usmievajúceho sa dievčaťa, ktorej jeden obyčajný kamión vzal všetko. Prítomní boli bledí v kontraste s čiernou, oči mali červené od plaču a ženy, ktoré teraz použili vodeodolnú špirálu, urobili dobre. Vzduch bol ťažký, hudba pomalá (zbožňovala pieseň Lovin’you more), reč bola krátka, no výstižná. Všade bolo veľa kvetov, mala ich rada.

Keď sa skončil obrad, prítomní sa začali zoskupovať a viesť „smútočné debaty“. Začali sa aj kondolencie smerované rodičom zosnulej.

Nie pre každého bolo ľahké prísť sem a vidieť to. To, čo bolo, čo je a čo bude. Že to čaká každého. Súcit neexistuje, je to len vlastný egoizmus. Predstava nás ako mŕtvych.

Freya raz povedala mame, že nechce kar. Zdalo sa jej to pokrytecké.

Dnu bolo dosť dusno, a tak sa ľudia začali vonku zoskupovať a rozchádzať sa. Tí bližší sa šli opiť do najbližšej krčmy. Bolo to na nich priveľa. Strata. Úzkosť. Slzy. Trápenie.

Asi po štyroch hodinách sedenia, pitia, debatovania a plaču, sa rozhodlo, že sa pôjde domov. Že nemá zmysel takto sa ničiť. Alkoholom.

A tak ako ostal zvyšok poslednej vodky na stole, tak ostane v ich pamätiach ukotvená Freya….Tak dlho, kým ju nevylejú…

Pridané dňa od zinc ointment
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

9 odpovedí na Keď sekunda zmení život…

  1. Padrino povedal:

    Je to super, ale ten koniec sa mi nepačil. Trochu dorobiť koniec… Ale inač PERFEKTNÉ… len tak dalej

  2. Gnaag povedal:

    Páčilo sa mi to. Pár úvodných odstavcov mi pripadalo dosť odfláknutých, no postupne som sa do toho dostával. Možno by to chcelo ešte trocha väčší predel v mieste, kde už nastáva opis pohrebu. Ináč celkovo dobré.

  3. Filthy Thoughts povedal:

    Dobra myslienka, pekne napisane, len…

    Súcit neexistuje, je to len vlastný egoizmus. Predstava nás ako mŕtvych.
    To si vazne myslis?

  4. zinc ointment povedal:

    to niekto povedal…ale neviem,kde to bolo.a zistila som,ze je to pravda…skus sa zamysliet,clovek je vo svojej podstate egoista a individualista….a teda sucit mozeme v tomto pripade chapat ako moralku.vo vnutri je to skor radost,ze sa nam to nestalo,resp.skodoradost…len to v sebe silne zapierame

  5. Padrino povedal:

    súhlasim s Zincointmentom…

  6. zinc ointment povedal:

    vdaka…sak to aj freud toto tvrdil…

  7. Filthy Thoughts povedal:

    esteze nemam rada freudove teorie (no, vacsinu nemam rada), inak by som sa musela zastrelit.

    Inak: Freud tvrdil, ze suhlasim so Zincointmentom, to aj ja chcem. 🙂

  8. Henry Gee povedal:

    Chcem poviedku o Freyi! (ale len v prípade, že znamenala viac ako nedopitá fľaša vodky)

  9. zinc ointment povedal:

    dobre…bude…raz hej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *