Prečo sa nesmejú?

„Vpravo sa mihol ďalší strom. Gaštan. Asi. Možno ani nie. Ten predchádzajúci sa tiež tak javil. Kto však povedal, že to bol gaštan? Hlúposť. Všetky stromy tam boli gaštany. Keď už nikto iný, aspoň ja by som to mal vedieť.“

Tma ako v tuneli. Iba známe gýčové svetlo na jeho konci akosi chýbalo. Bolo by smiešne čakať nejaký záblesk uprostred lesa. Slnko malo výjsť až o 5:15. Vlastne, to ani nebol les. Skôr strašne veľký park v centre mesta. Občas až strašidelne veľký.

Boleli ho nohy. V poslednom čase mal problémy s lýtkami. Už po krátkej prechádzke sa bolesť stupňovala. Akoby sa mu niekto päť centimetrovou ihlou snažil vysať kosť z nohy. Vždy to prejde.

Sadol si na lavičku. Zopäl ruky. Modlil sa a z jeho úst vychádzali tlmené slová. Každá veta končila veľavravnou vsuvkou: „A nech tá bolesť prestane.“

Ako vždy prestala presne vtedy, keď si už myslel, že umrie. Lavička bola studená a tvrdá. Trocha sa pomrvil. Nie, nemôže ochorieť. Vzal zo zeme kufor, vstal a nostalgicky pozrel na lavičku. „Aká irónia, prepáč.“

Bolo mu to smiešne. Celý svet mi pripadal ako neskutočne podarený vtip. Neskutočný. Neprestával sa smiať, ani keď sa pred ním objavili prvé lúče. Rehotal sa, aj keď si ho okoloidúci nechápavo obzerali. Bavil sa aj na nich. A pri tom všetkom sa čudoval. Čudoval sa, prečo sa nesmejú všetci ostatní. Sú nenormálni.

Starší pán v tmavom obleku ho pristavil: „Nie je vám niečo? Môžem vám nejako pomôcť?“ Neprestával sa smiať. Pozrel mu hlboko do nechápavých a zároveň nepochopiteľných očí: „Nesmejete sa? Ste zvláštny. Usmejte sa aspoň na chvíľu. Nenápadne. Nebojte sa, nikto si to nevšimne. Tak nič.“

Odtancoval ďalej. Pred ním sa rozostúpili dvere. Prinútilo ho to k ďalšiemu návalu smiechu. Vrátnička sa len zmätene pousmiala. On jej zo smiechom zamával.

Výťah ho vyviezol na najvyššie podlažie. Dotkol sa kľučky a pokúsil sa o vážny výraz. Nepodarilo sa. Druhý pokus. Výborne. Vstúpil.

„Dobrý deň. Nech sa páči. Tu sú všetky potrebné plány. S výrubom môžeme začať už o týždeň.“

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

Jedna odpoveď na Prečo sa nesmejú?

  1. Padrino povedal:

    Nesmial som sa, ale po prečítani som mal taký úsmev, ktorý mám, vždy, keď prečítam niečo výnimočne. Také sa mi vždy od teba páčili a tentoraz to není výnimka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *