Svätý

V krčme sedeli ľudia. Zhovárali sa, vychutnávali si víno, vychutnávali si život.
Vstupná bránka sa otvorila a dnu vošiel muž. Mal dlhý plášť a kapucňu. Tá kapucňa mu síce zakrývala tvár, ale bolo vidno, že má zarastenú bradu.
Prešiel cez krčmu a posadil sa ku voľnému stolu. Zložil naň vrece, ktoré niesol v rukách a posadil sa vedľa stola na stoličku. Kývol rukou krčmárovi a povedal:“ Pohár vody, prosím.“
Povedal to jemným a kľudným hlasom. Hlasom, z ktorého sálal pokoj a čistota. Ten hlas vám prinášal nádej, nebol prázdny.
Krčmár mu priniesol pohár vody a muž zaplatil, načo sa krčmár pobral ku inému stolu utíšiť návštevníkov, ktorí vykrikovali nejaké príbehy. Muž začal piť vodu, pričom pozoroval okolie. Nevšímal si, že jeho vrece upútalo pohľad človeka, ktorý sedel vedľa. Ten človek sa volal Patrik, syn Rúfusov. Zdedil po otcovi kováčstvo, ale predal ho, lebo nedokázal splatiť dlhy. Teraz žil s rodinou v malom, biednom domčeku. Kradol, čo nerobil rád, ale musel, lebo mu nič iné neostávalo.
Zaujalo ho to vrece. Muž, stále sediaci v kapucni si ho očividne nevšímal a nevšímal si ani vrece. Preto sa Patrik rozhodol. Ukradne to vrece a utečie. Urobí to tak rýchlo, že si to nikto nevšimne. Pripravil sa na akciu. Poobzeral sa po stranám a zahľadel sa na muža. Muž sa akurát pozeral na súdok s vínom stojáci pri bare. To bola príležitosť. Využil ju.
Odtrhol sa od stoličky a schmatol vrece. Muž sa neotáčal, ale stále sa pozeral iným smerom, čo bolo podozrivé. Patrik sa rozbehol ku bránke. Počas behu sa obzrel a uvidel mužovi do tváre. Mal nežné oči, bradu a fúzy. Bolo vidno, že má dlhšie vlasy. Upútalo ho však na ňom tá spokojnosť, spokojnosť v očiach. Vyzeral ako najšťastnejší človek na svete, hoci ho Patrik práve obral aj o to málo, čo pri sebe mal.

Rozliaté víno. Pošmykol sa o rozliaté víno. Spadol na zem, pričom si rozbil nos, takže krv sa zmiešala s vínom a vrece spadlo na zem, pričom sa s neho vyvalil jeho obsah. Boli to bocníky chleba.
Patrik ležal na zemi a v duchu hrešil. Vedel, že už niet šance, že ho dajú vojakom a tí mu zrejme odtrhnú ruku, zato, že kradol. Celá krčma sa začala búriť, začala kričať na zlodeja. Muž v kapucni však nekričal. Postavil sa zo stoličky a sňal si kapucňu. Odhalil bradu, fúzy a dlhé vlasy. Všetkých očaril svojím kľudným pohľadom. Nebol starý, mohol mať dvadsať rokov. Prešiel ku Patrikovi, ktorý ležal na zemi a s nosa mu kvapkala krv. Očakával, že muž ho začne biť, ale ten mu len podal ruku a milo povedal:“ Vstaň, dobrý človek.“
Patrik sa chytil za ruku a vstal. Oprašil sa a zahľadel sa mužovi do tváre. Bol zahanbený, lebo sa snažil ukradnúť chlieb spred úst. Bola to preňho strašná hanba. Oči sa mu zaplnili slzami a spadol na kolená.
„Odpustíte mi to, pane… ja mám rodinu a oni nemajú čo do úst. Odpustite mi to prosím vás.“
Slzy sa mu zmiešali s krvou, ktorá mu tiekla z nosa. Chytal muža za kolena a plakal. Muž sa len usmieval. Po chvíli prehovoril tým nežným a krásnym hlasom:“Odpúšťam ti, Patrik, syn Rúfusov.“ povedal a svojími rukávmi mu utrel slzy zmiešané s krvou z tváre.
„Najväčším božím darom je dar odpustenia. Každý má tento dar, ale málokto ho využíva. Málokto verí v odpustenie, málokomu na ňom záleži. Ja však cítim, že ty si dobrý človek a že naozaj ľutuješ to, čo si spravil. A preto, že si dokázal svojú dobrotu už nikdy nebudeš musieť kradnúť. Boh sa ti postará o rodinu aj o teba. On jediný nás počuje a v núdzi sa nám snaží pomôcť. Ver v neho, to je jediné, čo treba. Nikdy naň nezabúdaj.“
Pomohol mu vstať. Patrik sa naň pozeral čudne, nevedel pochopiť o čom to hovorí. Nechápal ako môže byť niekto taký dobrý. Muž sa usmial a zdvihol svoje vrece. Nahádzal doň chleby, ktoré vypadli a podal vrece Patrikovi.
„Ber, dobrý človek. Príjmi to ako dar. Ja ten chlieb nepotrebujem, aspoň nie ako ty. Uhosti ním svojích blížnych a maj ma v dobrom. Nemusíš kradnúť, dávam ti ten chlieb.“
„Nie, to nemôžem prijať… to… to by bolo nečestné, veď som vás skoro okradol, veď si ho nezaslúžim.“
„Aj tí, čo nás vešajú na kríž by mohli vravieť, že si ho nezaslúžia. Nevravia to, ale berú si viacej chleba ako tí, čo si ho naozaj zaslúžia. A ty si ho zaslúžiš a pritom vravíš, že nie. Každý si zaslúži chlieb. Každý. Aj zlodej, aj kňaz. Aj mačka, aj pes. Všetci sme božie deti a všetci si zaslúžime chlieb.“ povedal a vsunul mu tašku do rúk. Patrik sa rozplakal. Kľakol na kolená a začal bozkávať mužove nohy. Muž ho zdvihol a pobozkal na čelo so slovami:“Choď, čaká ťa rodina.“
Patrik si utrel slzy a vyšiel s krčmy. Už nikdy nekradol. Odvtedy sa mu život zmenil. O pár týždňov otvoril pekáreň a predával chlieb. Každý si ho zaslúžil. Tak ho niekedy dával zadarmo, najmä tým, čo ho potrebovali. Zmenil sa Patrik a nezabudol na muža. Ale hlavne, nezabudol na boha, ktorému ďakoval za všetko.

Keď Patrik odišiel tak sa muž rozhľadel po krčme. Všetci ho pozorovali.
„Nechal som ho ísť, lebo to bol dobrý človek. Spravil chybu, ale poučil sa. Každý robíme chyby. Sme predsa ľudia. A on sa naozaj poučil, veď ste videli. Nebol to zlý človek a aj keby bol, to nič nemení na veci. Keby som mu zobral chlieb a dal ho vojakom, tak by som nebol o nič menší zlodej ako on. Veď sme bratia a sestry, veď sme ľudia. Nemôžeme kradnúť súrodencom jedlo spred úst- nie sme beštie. Uvedomil si svojú chybu a poučil sa. Pamätajte nato, pamätajte, že sme božie deti, že sme si všetci rovní, že sme bratia a sestry. Nemáme právo ubližovať iným. Len boh rozhoduje o tom, kto bude trestaný a kto nie. On jediný má takúto moc, preto naň nazabudnite. Verte v boha.“

Muž si nasadil kapucňu a vyšiel z krčmy. Ostatní sa čudovali. Krčmár sa tváril nechápavo. Vstal a išiel po pohár s vodou, ktorý pil ten muž. Vzal ho do ruky, ale pritom sa zarazil. Pozrel do pohára a začal sa čudovať.
„Čo si objednal ten muž?“ opýtal sa.
„Vodu.“ ozval sa spolusediaci.
Krčmár nechápal. Zvláštne, pomyslel si. To čo bolo v pohári, to nebola voda. Bolo to víno.

„Neviete kto to bol?“ opýtal sa krčmár.
Ozval sa ruch. Každý sa dohadoval až sa niekto ozval.
„Volá sa Ježiš, Ježiš z Nazaretu.“
Krčmár ho nepoznal. Ešte chvíľu tomu venoval pozornosť ale potom sa pustil do práce.

Pridané dňa od Padrino
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Padrino

"Building the future and keeping the past alive is the one and the same thing."

3 odpovede na Svätý

  1. Gnaag povedal:

    Je to pekné. Celkom sa mi to páči, štylisticky aj obsahovo. Ale… neviem presne, čo povedať. Mám taký nie veľmi obohacujúci pocit. Je to… klasické…

  2. Filthy Thoughts povedal:

    Hehe, to muselo byt fakt prakticke. Ziadne blbe cakanie v radoch pred vecierkou alebo sudovymi…

  3. Padrino povedal:

    Gnaag, ty si to vystihol. Po tom ako som to napisal, som nevedel vyjadrit co si o tom mam mysliet. Neni to taky obohacujuci pocit, presne tak.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *