Ako každá iná

„Občania, rozídťe sa. Momentálne je Prezident zaneprázdnený a nemá čas odpovedať na Vaše otázky.“ Monotónny hlas opakoval stále dookola tieto dve vety. Nikdy sa nezmýlil. Určite to bola zvuková slučka. Takto to bolo lepšie.

Ľuďom na námestí očividne prihováranie sa nepomáhalo. Šaleli. Určite to opäť skončí nejakým masakrom. Demonštranti v prvých radoch už zúfalo lapali po dychu. Ich jedinou záchranou bol nejaký prielom. Udusenie tam bol úplne bežný koniec.

„Nakoniec sa im to aj tak podarí, vždy je to také isté.“ Prikývol som. Vlado bol naozaj skúsený. Za sebou mal už stovky podobných protestov. Niekedy som mal pocit, že ho to vôbec nebaví. Nakoniec však vždy rozdával najsilnejšie rany.

Vo Vladových ústach dohárala už tretia cigareta, čakal. Hluk bol čoraz viac prenikavejší. Drevené zábradlie praskalo pod náporom kričiaceho davu. Ešte tri minúty, možno menej.

„Neočakávane, ako vlastne vždy.“ poznamenal Vlado, keď s ohromným rachotom praskla zátarasa. Práve si pripaľoval piatu od štvrtej. Pozrel som smerom k davu. Všetci sa vyhrnuli cez jediný otvor. Vyzerali ako krv, ktorá strieka čerstvou ranou. Rýchlo však vysychá a zabráni odtekaniu ďalšej.

Pomaly som vstal a pozrel na Vlada. Už bol pripravený. V jednej ruke obušok, v druhej plexisklový štít. Bol profesionál. Nikdy sa nemýlil. Pracoval ako dokonalý stroj. V skupine si už vybudoval dobrú povesť. Bol vlastne naším vodcom. Všetci sme čakali, kedy urobí nejaký pohyb, aby sme ho mohli nasledovať.

Vlado pozorne sledoval dianie na námestí. Ľudí stále pribúdalo. Pomaly začínali získavať prevahu nad prednými líniami. Boli už celkom blízko. Vlado pozrel na hodinky. Všetci sme automaticky urobili to isté. Pol siedmej. Rozmýšľal som nad tým, čo budem mať doma na večeru. Boženka mala v poslednom čase veľa práce. Na večeru jej už čas nezvyšoval. Kde boli tie dávne časy, keď som mal teplú večeru a milý úsmev vždy po návrate z práce.

Zrazu Vlado vybehol zo zúrivým revom dopredu. Neobzrel sa, nemusel. Akonáhle sa pohol, boli sme mu v pätách. Po pár skokoch som sa ocitol na okraji masy ľudí. Tentokrát to boli železničiari. Pár revízorov s dlhými tvárami a vychudnutými rukami. Ale aj niekoľko silných robotníkov, pokladačov koľají. Prišli neozbrojení, ich chyba.

Bola to čistá práca. Prakticky sa ma nikto vôbec nedotkol. Rozprášili sme ich ani nie za pol hodiny. Určite boli unavení celodenným čakaním. Zaujímavé, že nikdy nikoho nenapadlo zaútočiť, keď tam špeciálne jednotky neboli. Vždy si na výprask pekne počkali.

Vlado mal mierne natrhnutú hornú peru, nejaký blázon ho vraj udrel kladivom. „Kam to ten svet speje. Kladivo som tu ešte nevidel, a to nie je prvá akcia, ktorú mám za sebou. Ináč bola tá demonštracia ako každá iná.“

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

5 odpovedí na Ako každá iná

  1. matom povedal:

    zaujímavé a čo štrajk lekárov ???
    p.s. 1. oKraj
    2. nie „Ešte tri minúty, možno menej“, ale
    „UŽ LEN tri minúty, možno menej“

  2. kutil tom povedal:

    gnaag, ved ti tu pises same podarene veci!!!

  3. Gnaag povedal:

    Nad lekármi som uvažoval, ale radšej som nechal horúce témy mimo. Železničiari ma vlastne napadli len tak, z ničoho nič. Na tých minútach podľa mňa až tak nezáleží, myslím, že to je celkom pochopiteľné.

    Vďaka za pochvalu, každý komentár sa cení. Kiež by ich bolo viac.

  4. Beka povedal:

    Keby ja tak pisala…

  5. tuja povedal:

    beka keby sme vstci tak pisali nepripadalo by nam to take uzasne 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *