Pútavý príbeh

V ten deň som šiel domov už tretíkrát. Nebolo to nič nezvyčajné. Často sa mi stávalo, že som v práci niečo zabudol. Tentokrát to boli postupne doklady, šiltovka a nič.

Nič som zabúdal taktiež s istou radosťou. Nie každý to dokázal. Princíp je úplne jednoduchý. Človek je už takmer v autobuse, keď zrazu dostane strašne nepríjemný pocit. Myslí si, že niečo istotne zabudol, no nevie si spomenúť čo. Vráti sa späť. Celú cestu pritom samozrejme premýšľa, čo vlastne tentokrát v kancelárii nechal. Na akú hlúposť zabudol. Nič. Je priam neuveriteľné, ako dokáže človeka také nič rozčúliť. Rozbíjal by okolostojace predmety, fackal okoloidúcich chodcov, klopal na čelo sebe samému. Opäť sa totiž nechal oklamať. Ničomu.

Teda potom, čo som sa už tretíkrát v ten deň vracal domov. A potom, čo som sa konečne upokojil po nič neriešiacom hneve, som nakoniec domov prišiel. Vlastne až potom.

Kráčal som okolo novopostaveného obchodného strediska. Keď sa mesto pred rokom rozhodlo, že na mieste bývalého, no v tom čase už zatvoreného, parku postavia obrovskú sklenú budovu, nič som ani netušil. Nevedel som, čo postavia takisto ako som nevedel, čo sa stane v ten deň, keď sa už tretíkrát budem vracať domov z práce.

Okolo mňa chodilo dosť zvláštnych typov. Presne takých, od ktorých by sa dala čakať nejaká nezvyčajnosť. No oni nič.

Medzi nimi som si dokonca všimol aj chlapíka, teda skôr chlapca. Nemal topánky. Bol som tým dosť prekvapený. Bol koniec mája a one nemal topánky. Mal sandále. Uvedomil som si, že v poslednom čase sa naozaj oteplilo. Vlastne už bolo naozaj teplo. Celý večer som nad tým premýšľal a ráno… Ráno som si obul sandále. Na bosú nohu. Tak je to totiž najlepšie. Človek vtedy cíti ako mu vietor pofukuje pomedzi prsty na nohách. Dokonca vtedy ani veľmi nesmrdia.

Nebol to veľmi dobrý nápad. Zmokol som ako myš a nachladol som. Trvalo to celé dva týždne, kým sa mi z toho podarilo dostať. Nepríjemné. Všade so sebou nosiť papierové vreckovky a z nosa nie a nie prestať tiecť. Na toho hlupáka v sandálkach som nadával ako ešte nikdy nikto.

Lenže to ešte nebol ten najzvláštnejší človek. Okolo mňa ich prešlo naozaj dosť. Napríklad jeden starší pán na invalidnom vozíku. Nechcem sa mu vysmievať. Vyzeral dokonca celkom slušne. No vždy, keď uvidím niekoho na vozíku, premkne ma pocit prekvapenia. Naplní ma to zvláštnou úctou. Bez hanby môžem povedať, že si takých ľudí vážim. Áno, vážim si ich, lebo napriek hendikepu vyjdú na ulicu a tvária sa akoby nič. Čiže on sám nebol zvláštny. Zvláštne bolo, že sa viezol na vozíku. Takže jeho by som nerátal.

No, ako si tak idem už tretíkrát z práce po novom chodníku, stretol som jedného z mojich známych. Bežný typ. Komunikácia s takýmto človekom je skoro vždy rovnaká. Dobré je začať dvoma otázkami. „Áhoj, teba som už dosť dlho nevidel, ako sa máš?“ a „A čo máš ešte nové?“

Jeho odpovede už znejú ako nacvičené, hovorí ich s rokmi trénovaným nezáujmom o okolie a vsugerovanou upriamenosťou na druhú osobu. „Ahoj, to ja náhodička. Mám sa dobre.“ Je ale možné, že povie aj niečo iné. Netreba sa toho báť. Napríklad, že je chorý, že ho opustila žena, že sa ponáhľa a nevie, kde mu hlava stojí. Odpoveď na druhú otázku sa môže líšiť, no vždy končí slovami: „A ty?“ Na tomto mieste je vhodná už len jediná odpoveď: „Ále nič. Všetko po starom. Veď vieš.“

Nemusí vedieť, pravdepodobne ani nevie, ale zakaždým iba empaticky pokýva hlavou: „Viem, viem.“ Potom sa už iba v správnom čase rozlúčiť a obaja sú voľní. Stáva sa, že niekto nevie, kedy povedať maj sa. Vtedy to naozaj vyzerá trocha hlúpo. Nakoniec sa to vždy podarí, ale v každom ostane nepríjemný pocit, že zase nevedel kedy mal odísť.

A presne od takého človeka som vôbec nečakal, že to urobí. Teda, nie, že by sa nevedel rozlúčiť, on porušil štruktúru dialógu. Neprekvapilo by ma to od toho mladíka v sandáloch ani od vozíčkara. Ale práve od náhodne stretnutého známeho!

Už som sa s ním chcel rozlúčiť, keď sa ma zrazu opýtal, či chcem počuť vtip. Ostal som zarazene stáť a keďže som neoponoval, pochopil to ako súhlas. Povedal mi vtip.

Poznal som ho. Ale patrí k tým dobrým vtipom, na ktorých sa človek baví ešte týždeň po prvom počutí. Ja som ho počul už asi tretíkrát. Môj spoločník sa na ňom naozaj bavil už, keď mi ho rozprával. Ako keď niekto rozpráva vtip a sám sa na ňom smeje, tak obecenstvo počuje každé druhé slovo. Zasmial som sa.

Nič to, že si ho nepamätám. Nemožem si predsa v hlave uchovávať všetko!