Hlina za nechtami

Tá noc. Proste sa nemala stať!

Bolo tretí január a vonku nesnežilo. Čakal ma. Rodičom som povedala, že spím u kamarátky. Klasika.

Chodili sme spolu asi mesiac, ale poznali sme sa už veľmi dlho. Zen mi bol vždy niekto viac ako len kamarát. No žila som v presvedčení, že uňho nemám žiadnu šancu. A potom sa „zhodou okolností“ prihodilo pár vecí a nasledoval klišé happy end – boli sme spolu. Príbeh ako z rozprávky a ja som bola veľmi šťastná. On tiež.

No tak teda… Čakal ma. Prišla som k nemu, pozerali sme film, niečo sme si uvarili a potom… Bolo treba ísť spať. Nie – ísť sa vyspať!

Stalo sa to druhé.

Odvtedy prešiel asi mesiac. Náš vzťah zovšednel. Niežeby som sa so Zenom nudila, len sme si boli zrazu akísi cudzí. Pocity z osudnej noci už museli vyprchať, tak neviem, kde bol problém.

Nechceli sme sa vzdať jeden druhého. Nikto to nechcel. Ibaže naše hádky začali naberať vyčítavý charakter a vôbec sa nekončili uzmierovaním sa. Noc sa nespomínala. Hoci bola krásna, stala sa skoro. Asi nás k sebe veľmi pripútala. Teraz sme boli zviazaní a každý z nás sa snažil oslobodiť od toho druhého.

Už som nevládala plakať, zachraňovať to a snažiť sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Celú ma to ničilo. Vo vnútri vrela sopka, ktorá nechcela vybuchnúť. A láva mala len podobu obyčajných sĺz.

Stavila som na umenie. Nech fantázia vynesie zo mňa tú zlobu. Začala som modelovať. Hlinené misky, svietniky a rôzne figúrky. Rastliny. Kaktus. Na ten som bola hrdá, pretože sa mi vydaril.

Čiastočne mi to pomáhalo. Objavila som v tom určitú ventiláciu svojich problémov a začala som byť spokojná. Dokonca mi už chýbal Zen. Nechcela som sa s ním viac hádať a želala som si, aby to všetko bolo po starom. Aby sme zabudli, aby sme šli ďalej aj napriek tomu, čo sa stalo.

Dni ubiehali a prišiel Valentín. Mne bolo z toho sviatku zle, no zároveň som snívala o tom, že pri dverách zazvoní Zen s nejakým trápnym červeným gýčom a s ružami v ruke.
Asi som pozerala priveľa filmov, lebo nezazvonil. V reálnom živote ľudia rovnako nesnívajú.

No šestnásteho zazvonil. Mal kvety, ale boli to tulipány a v rukách nič červené. Vďaka bohu! Zavolal ma von, pretože rodičia boli doma. A tak sme stáli na dvore, v tme.

-„To je pre teba. Viem, že neznášaš ruže,“ podal mi kvety a usmial sa.

-„Ďakujem, to je od teba milé,“ usmiala som sa.

-„A prišiel som dnes, lebo Valentína neuznávaš,“ teraz sa široko usmial.

-„Som rada, že sa pamätáš,“ podišla som bližšie a nesmelo ho objala. Pritisol ma k sebe a potom mi pozrel do očí: „Mia, chýbala si mi. Som rád, že som s tebou.“

-„Aj mne bolo smutno.“ Dala som mu pusu. „Počkaj, tiež pre teba ničo mám,“ vybehla som do izby a vzala najkrajšiu hlinenú sošku. Kaktus. Zbehla som naspäť dolu a von, vôbec som vtedy neuvažovala. Podala som mu ju. „To som urobila pre teba.“

-„Vďaka?,“ pozrel na ňu veľmi zvláštne, ale aj tak mi dal pusu.

-„Páči sa ti?,“ bola som nadmieru spokojná so svojím výtvorom. No keď som pozrela do jeho očí…

-„Ty si robíš srandu, že?,“ pomaličky sa v ňom hromadil hnev.

Do riti! Doteraz som si stála na kábli!

-„Mia, čo to má znamenať?! Čo tým chceš povedať?! Čo?!“

-„Zen, nechaj ma vysvetliť ….“

-„Myslíš si, že som debil?!,“ zúril. Doslova.

Takže… Raz som mu povedala, že kaktusy nenávidím. Že svojím zovňajškom odpudzujú ľudské dotyky. A dotyky vôbec. Že sa o nich ani nemusíme starať a žijú.

-„Jasné, chápem! Teraz sa mi snažíš darovať ten hnus z tvojej duše?!“

-„Ale Zen….“

-„Buď ticho! Myslíš, že som si nevšimol tvoje slzy? A keď už neboli, tak si mala hlinu za nechtami. Viem, kde odišla tvoja bolesť! A teraz mi ju dávaš? Načo?!“

-„Je mi ľúto, že to chápeš práve takto. Nedala som ti ho s úmyslom ukázať ti, čo prežívam,“ slzy mi tiekli o dušu. No on ma nepočúval. Teda, aspoň sa mi to nezdalo.

-„Chceš vidieť moju bolesť?! Chceš?!… Keby som ti ju potreboval vyťahovať na oči, tak tu ležíš v kaluži krvi! Toto je moja bolesť! No ja som ju prekonal. Viem ju totiž ovládať!“

Došli mi nervy. „Fajn! Tak ma zabi! Znič všetkú bolesť! Aj tú moju! A majme konečne šťastný vzťah!“

-„Okej,“ a kaktus hodil o zem. Moja bolesť mala teraz stovky rôznych podôb. Ale už nebola veľká a tobôž nie silná, zničujúca.

-„Si spokojná??!“

-„Áno, poď ku mne,“ približovala som sa k nemu.

-„Nie. Vieš čo? Celý náš vzťah bol jedna veľká bolesť! Stačí, že krotím tú svoju, takže nepotrebujem, aby si mi predkladala tú tvoju! Už nie! Nechcem mať na svedomí vzostupy a pády tvojej duše! Je toho na mňa priveľa!“ Nevládal.

-„Tak čo teda navrhuješ?,“ strach… Mala som strach. Bol veľký. Väčší ako bolesť.

-„Mia, ľúbil som ťa, no je koniec.“ Pohladkal ma po líci.

-„Nie, Zen, toto mi nerob,“ plakala som.

Odišiel. Padla som na kolená. Medzi moje roztrúsené črepy bolesti. Slzy. Myslela som, že sa jej zbavím, no zase sme spolu.

Pridané dňa od zinc ointment
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

4 odpovede na Hlina za nechtami

  1. Padrino povedal:

    Je to pekné, ale myslím, že by si mala skúsiť niečo nové.

  2. Gnaag povedal:

    Naozaj veľmi dobré kvalitou spracovanie. Dobre sa to číta, ale… Mňa by veľmi potešilo, ak by si skúsila iné témy. Táto nie je zlá, no je nespočetnekrát spracovávaná. Potom aj tento tvoj podarený text stráca na sile. Ale každopádne veľmi dobrý nápad.

  3. DrDream povedal:

    Takéto vecičky sa mi páčia.Ja som toho názoru ,že človek píše to čo cíti.:)

  4. zinc ointment povedal:

    ….ked myslite

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *