Možno zajtra

Na chvíľu sa zastavil, aby sa obzrel. Zrejme im ušiel, pretože už za ním nikto nebežal. Utrel si do rukáva spotené čelo, napravil čiapku, ktorá mu bezočivo padala do očí, a nenáhlivo sa vybral ďalej. Vo vrecku stískal ukradnutú peňaženku a usmieval sa predstave, čo všetko si za to bude môcť kúpiť.

Najprv asi kúpi malej nejakú peknú hračku. Sám jej zopár vystrúhal a Líza na ne ušila háby, ale chcel ju potešiť nejakou ozajstnou bábou. S klipkajúcimi očami a zlatými vlasmi. Vedel, že vždy po takej túžila.

Zahol do jednej z tých ulíc, kam bohatí neradi chodievali. Báli sa o svoje peniaze a svoj život. Málokedy tu bolo vidno aj policajtov. Tieto uličky žili svojím vlastným životom. Ešte raz sa pre istotu poobzeral, či niekoho nezbadá, sadol si na nízky múrik, ktorý rúbil vchodové dvere domov a vybral svoj úlovok. No v peňaženke nebolo nič, okrem jedného starého listu a fotky akejsi peknej dievčiny. Potichu zahrešil. Doma to radšej nepovie – Líza by ho hrešila a deti by boli smutnejšie ako doteraz.

Šiel pomaly domov, prešľapujúc z nohy na nohu. Okolo neho sa preháňali deti v otrhaných šatách, ktoré na nich viseli. Aj ony už pár dní nič nejedli. Zastavil jedného chlapca, podal mu ukradnutú peňaženku a povedal, aby ju zaniesol na políciu. Nech povie, že ju našiel na zemi, a oni mu dajú najesť. Chlapec sa s rozžiarenými očami rozbehol ta, kam mu povedal.

Slnko už pomaly zapadalo. Nerozhodne stál pred dvermi svojho domu a nevedel, či má vojsť, alebo čakať, kým všetci zaspia. Nakoniec položil ruku na kľučku a vošiel dnu. Líza držala malú v náručí a spievala jej uspávanku. Ani si nevšimla, že prišiel. Jej chudá a strhaná tvár už nebola taká pekná, ako keď si ju bral. Odvtedy im pribudli troje hladných úst. Najprv dievčatko a potom dvaja chlapci. Jeden minulú zimu umrel na šarlach, podobne ako mnoho iných detí z chudobných rodín. Vtedy si pomedzi slzy uľahčene vydýchli. Aspoň nezomrel od hladu.

Postavill sa za stoličku, na ktorej sedela, a pobozkal ju na vlasy. Nežne ju pohladil. Potom si vyzliekol už aspoň tisíckrát zašívanú starú košeľu, vyzul obdraté vyčaptané topánky a ľahol si na posteľ. O chvíľu si k nemu ľahla aj Líza. Potichu sa začala modliť Otčenáš. Hlas sa jej triasol, no pri slovách „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, prestala. Nemalo to význam. Chvíľu tam mlčky ležali a potom povedal:

„Možno zajtra…“

Pridané dňa od Alisael
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

2 odpovede na Možno zajtra

  1. Gnaag povedal:

    …niet slov na to, aby sa tento počin dal pomenovať. Preto to nechám tak a vyjadrím len svoj hlboký obdiv k autorovi…

  2. Axayacatl povedal:

    možno dnes…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *