Ďalší štvrtok, opäť žiadne nápady. Myseľ zamestnáva len úchylné pozorovanie davu. Neprekáža tvrdosť lavičky, Možno ostrosť slnka, či poobedňajšia horúčava. Na námestí poletuje kŕdeľ holubov.
Prichádza ďalší autobus, vlna ľudí sa odlepí zo svojich miest po únavnom čakaní. Nastupujú. Nikomu nevadí dav prerážajúci si cestu von. Znova a znova. Len jedna z lavičiek vôbec nemení majiteľa. Odmieta sa pridať k mase. Zatiaľ na to nie je dôvod. Ešte stále má prebytok času, komodity obrovskej ceny. V ďiaľke sa vietor vytrvalo opiera o konáre stromov. Pod náporom sa jemne vlnia. Poddávajú sa.
Ten istý vánok, rovnaký čas. V obrovských výškach sa nenáhlivo plavia majestátne oblaky. Nič ich na mieste nedrží. Ani v tento deň ich nikto nesleduje. Žiaden človek sa nezbavil vlastných starostí. Nepokúsili sa hľadať vykúpenie hore. Neveria. Nevýrazné oči sklopené k zemi.
Znova sa k nebesiam obracia len jedna tvár. Človek, na kolenách zápisník, v ruke ceruza. So stránkami sa nenásytne pohráva vietor. Na očiach tmavé okuliare. Spí? Bdie? Sníva.
Jas slnka nenápadne zatianil oblak. Schyľuje sa k dažďu. Vzdušná masa vody si pokojne razí cestu modrým nebom. Znova vidno slnko. O príjemné slnečné počasie sa postaral vietor.
Vôbec sa nepohol z lavičky. Bez akéhokoľvek náznaku záujmu o zápas živlov hľadeľ do zeme. Póza sa zmenila, nie však myšlienky. Kamennú dlažbu poškvrnila olejová škvrna. Len malá, sotva veľkosti mince. Na jej rubovej strane všask nestál vyritý žiaden nápis. Strata času.
Na zastávku prichádza ďalší autobus. Nik o ňho nemal záujem. Ako zbitý pes pomaly odplával svojím smerom. Krátky pohľad k východziej stanici rozšíril zreničky. Na oblohe sa zjavilo mračno, búrkové. A vietor slabne…
pekne