Trest

Tá ruka bola naozaj zoschnutá. Ak by som si nebol istý človekom, prisahal by som, že je to ruka mŕtvoly. Bledá a suchá, takmer bez mäsa. Klamal by som, ak by som tvrdil, že som sa nebál. Pri blikajúcom svetla vyzerala celá scéna ako vystrihnutá zo zlého hororu.

Vystrel som teda aj ja tú svoju. Stisk na mňa pôsobil akosi zvláštne. Čosi bolo nesprávne. Čakal som ľad, no mojej ruky sa dotýkali prsty mladíka v najlepších rokoch. Jeho dotyk príjemne hrial.

Po predstavení sa a vymenení si pár obvyklých zdvorilostných fráz nastalo trápne ticho. Vedel som, že to príde. Vždy je to tak. Každý z dvojice čaká, či toho druhého ešte niečo nezaujíma. Nechce mu skočiť do reči. Vlastne nie. Chce mu skočiť do reči. Keď dvaja ľudia so štipkou zmyslu pre humor začnú rozprávať naraz, rozosmejú sa. To je moment prelomenia ľadov. Rozhodol som sa hrať túto hru.

Čakanie trvalo už riadnu chvíľu. Bol mladší, asi nemal odvahu. Alebo mi tiež chcel skočiť do reči. Iniciatívu som musel prebrať ja.

„Ako dlho si už tu?“
„Od piatka.“
„Teda šesť dní.“
„Mhm.“ Bolo vidno, že si to v hlave prepočítava.

Spalo sa mi zle.

Zoschnutá, ale stále teplá ruka sa netriasla. V pravidelných intervaloch sa ku mne približovala pomedzi mreže. I keď karty neboli moje, rozhodli sme sa, že talón i hracia kôpka budú na mojej strane.

Nech už bol majiteľ stareckej ruky akokoľvek mladý, karty hrať nevedel. Porazil ma iba vo vojne. Ale keďže, ako každý vie, pri tejto hre závisí víťazstvo len od rozdaných kariet, veľmi ma to nezaujímalo.

Rozprával mi o tom, ako raz obohral celú svoju partiu. Navrhol som poker. Nebolo však o čo hrať, preto sme sa vrátili ku klasickým zábavkám. Nuda prekvitala.

Podarilo sa mi získať malé pasívne reproduktory. Bol z toho nadšený. Ja až tak veľmi nie. Podal mi totiž jeho prehrávač. Ešteže som prispôsobivý. Tváril som sa, že spím, aby nebolo vidno, čo som si naozaj myslel. Pochválil som výber jeho hudby.

Spalo sa mi zle.

Stála pri ňom. Hovoril o tom už večer. Vyzeral, že sa teší. Myšlienka na ihlu mu však očividne nerobila dobre. A krv vychádzajúca zo žíl. Zbledol ešte viac, než predtým. Všimol som si to už skôr. Každý lekársky úkon bol pre neho utrpením. Sestrička odišla.

Ústa zaborené vo vankúši sa mi skrivili do úsmevu. Bol strašne netrpezlivý. Možno sa bál, že to nedopadne dobre. Raz už to zažil. V utorok. Hovoril mi o tom toľkokrát, že som bol schopný ho spamäti citovať. Cítil sa odporne ukrivdený.

Výsledky priniesla výpomocná sila. Starší pán, čo zvykol zbierať zvyšky po raňajkách. Nikdy si pri tom neodpustil svoju obľúbenú vetu: „A tu kto nezjedol?“ Vôbec ho nezaujímala odpoveď. Mohol som mu povedať čokoľvek.

Odkedy prišiel, môj spolubývajúci stál pri dverách a očami hypnotizoval izbu sestier. Nepáčil sa im to. Držali ho v napätí, kým len mohli.

Večer predtým som sa s ním dostal na „rovnakú vlnu“. Rozčuľoval sa, že tieto Vianoce nebudú dávať Mrázika. Chytil som sa toho a keďže nezvyknem mať prehľad, opýtal som sa na Tři oříšky pro Popelku. Smutne pokrútil hlavou. Vzdychol som.

Odišiel okolo obeda. Prišli si po neho rodičia. Pôvodne chcel odísť sám, no kvôli nízkemu veku ho nepustili. Mal šestnásť.

Spalo sa mi zle.

Pridané dňa od Matej Moško
Tento obsah bol zaradený v Príbehy. Zálohujte si trvalý odkaz.

O Gnaag

Nepoužívajte bodkočiarky. Nemajú žiadnu významovú hodnotu a jediné, čo nimi dokazujete je to, že ste chodili na gymnázium. @KurtVonnegut

3 odpovede na Trest

  1. Padrino povedal:

    Smutné…

  2. Henry Gee povedal:

    Gg:Myslím, že mrháš talentom. Jedine, že by si písal niekam, kde je to omnoho „renomovanejšie“ než tu na Ghette. Ale o tom som nepočul

  3. Filthy Thoughts povedal:

    vitaj vo svete zivych, gnaagoslave

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *