V nebi

„Cibože, toto je uplne fasa! To je take popiči, jak to že ma to skôr nenapadlo? Šak jak dlho tu už je ten hrebeň. Hehe, hrebeň a pritom je to deravá lupačka, to je šalene že to tak volajú, ne? Hmm, bodlo by k tomu dačo kvašne“ povedala postava vo veľkom neforemnom svetri neurčitej farby. Otočila sa v klaustrofobickej kuchyni a otvorila chladničku. Jej nedokonalú tvár osvetilo svetlo presvitajúce cez babkinu kapustu, dve krabice mlieka a štyri tégliky bieleho (SABI 4 ever) jogurtu. „Jasné, šak jogurt. Keď som bola malá, strašne som nenávidela biele jogurty, vieš o tom?“

Šeňi sa asi hodinu predtým zdalo, že je v nebi. Plávala spolu s neónovými rybkami po belasej oblohe a spolu odhrýzali z osviežujúcich oblakov veľké baránkoidné kusy. Ležala vtedy na gauči v nejakom byte a nevedela o sebe.

„Hej, už si mi hovorila,“ odpovedal neochotne vysoký mladík v krikľavožltej čiapke po otcovi. „Ale o to tu teraz nejde… Šeňa, chápeš do akej situácie sme sa dostali? Myslím, že ti to nie je celkom jasné… Ja…“ a zasekol sa.

Ale rybky neboli jediní spoločníci. Boli tam aj očné buľvy. Také ako na tej platni Pink Floyd, čo raz videla ako malá u strýka a odvtedy všade kreslila veľké gule s rôznofarebnými loptičkami v strede. Vtedy ešte nevedela, že sú to buľvy.

„Jooooj šak sa netrap. Ty si taký dement niekedy. Normálne si sa zamiloval do inej baby a chceš byť s ňou a nie so mnou. Šak dooooobre, mňa už tie stavy prešli, nejdem si ublížiť.“
Chlapcovi čo stál vo dverách medzi minikuchyňou a minihalou prebehol po chrbte mráz. „Tak to dúfam. Ešte raz, prepáč Šeňi. Mrzí ma to, ale proste tak to je. A aj tak… Už je neskoro, mal by som ísť domov,“ zobral zo zeme svoju školskú tašku, ktorú mal ten deň v škole, lebo doma od rána nebol. „Ahoj. Zajtra ti zavolám, že ako to zvládaš. Pravdupovediac sa o teba dosť bojím. Nie že urobíš nejakú hlúposť.“ prvýkrát počas celého večera sa Šeňa prestala tváriť veselo.

Zaryla ohryzané nechty do sivého gumeného lemu na okraji chladničkových dvierok tak pevne, až sa odchlípil a ukázal na vnútornej strane nános asi dvojročnej špiny.
„Jarko, daj si jabko, jo? Tieto blahosklonné rečičky naozaj nepotrebujem. Asi pred hodinou som si uvedomila, že je mi to fakt putna. Pozri, vonku je nádherne, sme zdraví, máme skvelé rodiny… No vieš, všetky tieto pozitívne kecy. Zmysel života ak chceš. Doriti Jaro, prestaň sa konečne tváriť tak previnilo. To je až také nepochopiteľné, že sa ti nehádžem okolo krku aby si ostal? Alebo ti o to šlo?“ zasmiala sa asi až príliš nahlas, lebo z neďalekej izby jej brata sa ozvalo nespokojné vrčanie.

Hodila rýchly pohľad na nástenné hodiny nad drezom, ktoré si pred rokom doviezli z dovolenky v Grécku. Spomenula si na teplé more… V podstate je všetko rovnako teplé, len my sa na to pozeráme zo zlého uhla. Nie, dotýkame sa zo zlého uhla. Mmmm. Nemala náladu deliť sa s niekym o svoje metafyzikálne teórie.
„Okej, pol jedenástej, bež, o dve minúty ti ide posledný bus. A pozdrav Katku,“ neodpustila si trošku zabŕdnuť. Jaro to zjavne nepochopil.
„Dobre, pozdravím. Ju to tiež mrzí. Porozprávate sa v škole, všetko bude fajn,“ pomaly sa presunuli do chodby.

„Ja ani nič iné netvrdím, ty si ten čo si robí vredy, nie ja. Okej. tak ahoj, keď dojdeš domov, prezvoň, aby som vedela, že ťa neznásilnili zlí pankeri,“ usmaila sa naňho ako za starých čias. Hľadal bundu na zapratanom vešiaku, ona medzitým pred zrkadlom skúšala, ako vie najviac vypúliť oči. Nebola majster sveta, tak radšej prestala.
„Ahoj.“ Ani vágne objatie, obul sa a s rozviazanými topánkami nastúpil do sivého výťahu v ktorom smrdel chmeľ a moč.

Zavrela dvere. Hlboký nádych, výdych. Snažila sa predýchať ten výťahový smrad. V skutočnosti to bol dobrý deň. Bola prekvapená, že je naozaj celkom v poriadku. Dokonca cítila nemiestny pocit ľahkosti niekde v hrudi. Sloboda? Hmmmm… Chcelo by to hudbu. Vyhrabala z bielej plátenej tašky plejer (úžasné slovo) a zapla ho. Samozrejme by bolo efektnejšie pustiť si cédečko na veži v kuchyni, ale bolo dosť neskoro. Chvíľku sa pozerala z okna a predstavovala si, ako sa jednotlivé príbehy ľudí za tými oknami prepletajú, či sa im to páči alebo nie. Po chvíli si spomenula, že mala rozrobené niečo lepšie.
„Jasné, moje fajné jedlo. Čo to tu ešte máme…“ a začala sa prehrabávať v skrinke pod umývadlom. Po dôkladnom uvážení si na stôl vedľa seba postavila ten čučoriedkový hrebeň a jogurt, ovsené vločky, sušené slivky, tuniaka s mexickým šalátom v konzerve a našla ešte stopercentnú pomarančovú šťavu (Zľava! Zľava! 20% gratis!!! Zľava! Zľava!).

Naservírovala si to pred seba a začala jesť. Fascinovala ju najmä kombinácia tuniaka so slivkami a rozhodla sa, že by to chcelo ešte niečo. V šuflíku si všimla rozsypané nejaké modré guličky čo vyzerali ako korálky čo nosievala mama keď bola ešte malá. Zobrala si ich a zamiešala do jogurtu. Púšťali farbu a v bielom jogurte nechávali špirálovité obrazce. Kedysi jej jeden týpek vysvetľoval teóriu, že všade sú špirály. Vtedy jej pripadala pritiahnutá za vlasy, ale teraz sa jej konečne pozdávala. Prišla jej na chuť, dalo by sa povedať.

Keď skončila svoje obžieracie orgie, šla si ľahnúť do izby, samozrejme oblečená v svetri a rifliach. V ušiach jej stále ryčal nejaký nórsky chillout.

„Ja to nechápem… Veď jej už bolo lepšie. Ako sa mohla…“ pani Šencáková sa pevnejšie chytila ramena svojho plešatého manžela a rozplakala sa. Sedeli v pohrebnom ústave a vyberali truhlu, kvety a ďalšie veci, ktoré mali podľa letáku, ktorý pán Šencák držal v studenej spotenej dlani „zaručiť dôstojnú rozlúčku s vašimi blízkymi“.

„Dana, neplač. Proste to bola jej cesta. Zdala sa mi v poslednom čase nejaká čudná. A keď ju Juraj opustil, asi toho na ňu už bolo priveľa.“

„Ale… ale jed na krysy? To som bola až taká zlá matka? Veď to bolo také milé dievča.“

Zriadenec pohrebného ústavu si len napravil dokonalú cestičku v hustých svetlých vlasoch a obdaril trúchliacu matku vzorovým spolutrpiteľským a nadmieru chápavým úsmevom.

„Teraz jej je lepšie pani, teraz jej je zaručene lepšie. Je v nebi.“