Vianoce

Sedeli sme pri stole. Horela sviečka. Otec lámal oblátky, máčal ich v mede a podával ich ďalej. Rodinná tradícia. Každý mlčal. Na stole boli poukladané misy s ovocím a koláčmi. Vyzerali lákavo, ale nemala som na ne chuť. Všetko mi to pripadalo také iné, zvláštne. Nie ako doma. U starej mamy je to vždy iné. Iná vôňa. Ani vianočný stromček sme nemali, len akúsi malú napodobeninu.
Práve sme si naberali kapustnicu, úžasne voňala za domácou klobásou a sušenými hubami, keď sa starej mame objavil na tvári ten zasnený výraz.

„Keď som bola malá, nemali sme ani na Vianoce toľko jedla, ako je tu. Bolo to dávno, ešte pred vojnou, mohla som mať takých päť rokov. Vtedy…“

Viem, čo chcela povedať. Vravela to už toľkokrát, no mne sa to nikdy nezunovalo. Rada som pri nej sedela a počúvala, ako hovorila o „tých rokoch pred vojnou“. Vtedy jej znežneli oči, dívala sa kamsi do neznáma, ako by si premietala svoj život. Líca jej sčerveneli a zrazu akoby omladla o deväťnásť rokov.

Mám už len ju. Jediná stará mama. A ja jej jediná vnučka. Ale nikdy sme si nerozumeli tak, ako ona s mojím bratom. Rada som ju pozorovala, keď zapracovávala cesto na rezance alebo domáce koláče s tvarohom. Ale nezvykla som pri tom hovoriť. Hovorila ona a ja som hltala každé jedno slovo. Akoby už nikdy viac nemalo vyjsť z jej úst. Jej príbehy mi pripadali ako rozprávky, občas trochu kruté nato, aby sa mohli skončiť sťastne, ako rozprávky zvyknú.

Je to moja kúzelná babička. A na Vianoce dokáže aj omladnúť. Keď sedíme pri stole, spievame koledy a otec nám podľa svojho vyznania robí medové krížiky na čelá. Neplače. Len oči sa jej ligocú ako vianočné ozdoby. Vtedy jej líca ešte viac zčervenejú a myslím, že je veľmi šťastná.

Keď sme všetci spolu.

Na Vianoce…