Blázon zvaný Napoleon

Všade okolo mňa sú biele steny. Cez úzke zamrežované okno dnu vniká minimum svetla. Nudím sa. Ležím na posteli s bielymi obliečkami a hľadím do blba. Môj spolubývajúci sa nepríčetne usmieva a mne už z toho pomaly začína šibať. Aspoň by som mal dôvod byť tu.

Všetko sa to začalo v jeden deň, ktorý sa ničím neodlišoval od tých ostatných. Keď som sa predstavil ako Napoleon. Tak ma pokrstili moji rodičia a ja na tom nemôžem nič zmeniť. Ten pán na mňa chvíľu nechápavo hľadel, potom sa začal milo usmievať a presviedčal ma, že som sa pomýlil.

Tak som tu. Radšej sa nesnažím nikoho presviedčať o tom, kto som. Za následok by to malo jedine vyššiu dávku liekov a milšie úsmevy… Jednoducho som rezignoval. A už som si tu aj zvykol. Každý deň naplánovaný presne od začiatku do konca.

Práve som dostal lieky. Podala mi ich sestrička v bielych šatách a zásterou okolo pása. Už dávno som žiadnu ženu nedržal v náručí. No aj napriek tomu je svet krásny… Cez to malé okno vidím hviezdy. Aj mesiac. V ústach mi ostala chuť po tabletke a v mysli obraz nočnej oblohy.

Nie som Napoleon. Je možné, že som si to celý čas len namýšľal? Chvála bielej tabletke. Vďaka nej viem, kto som. Teda kto nie som. Nie som Napoleon. Hlavne nech sú so mnou všetci spokojný a nech aj naďalej nič neruší pokojný priebeh života v tejto spoločnosti.

O týždeň ma pustia. Mňa, bezmenného, bez identity, jedine s nárokom na život, kde prežiť znamená podriadiť sa…