Ironia osudu

Pravda bolí…

Cestou autobusom ma míňali billboardy plné tvári. Neviem, čím to bolo, asi tým, že boli voľby. VOĽBY PREZIDENTA. Bolo milé pozorovať jednotvárne tváre a jednotvárne vety.

Nové pracovné možnosti.

Vyšší plat.

Zvýšenie životnej urovne.

Bola to klasika. Všetko to isté. Vždy, že spravím všetko, som najlepší.

Cesta autobusom bola dlhá. Bolo to tým, že tá jednotvárnosť bola všade, bolo to ako miestnosť vydlaždená kachličkami. Všetko také isté. Vždy, len MY SME NAJLEPŠÍ, MY MÁME VIERU. Hnusilo sa mi to.

Po niekoľkých minútach som vypadol z autobusu, celý šťastný, že kachličky sú preč. Už len prídem domov, obídem telku, aby som nepočul žiadne samochvály a zatvorím sa v mojej pravdovravnej izbe.

Šiel som pozdlž lámp, na ktorých sa taktiež zviditeľnovali tváre a heslá. Nevšímal som si ich, ale zrazu sa na mňa ustavila tvár nejakého neznámeho politika, kandidata číslo 13 a jeho heslo, ktoré znelo:

Ojebem Vás ako nikto iný predtým

Chvíľu som sa nato pozeral. Potom som sa rozhodol. Volím kandidáta čislo 13. Jediný, čo vraví pravdu, tak ten má môj hlas.

Pošiel som domov, kde ma znova zaplavila vlna samochvály z rádia, televízie a novín.

Pravda bolí…