Mal som asi hodinu času, idem sa prejsť na trh. ťažko to nazvať trhom, ale je to asi najvhodnejšie slovo. chodím, prechádzam sa, bezdomovci, dôchodci, cigáni, cigánky, špina, smrad, bižutérie a vedľa nich stánky s ovocím a zeleninou.
A je tam tá ženská, oči okruhlé ako oči, podliaté krvou. oblečená slušne, ale akoby sa neprezliekala dobré tri dni. a šialený výraz v tvári, stratený.
„dobrý deň, mladý muž.“ hovorí a skôr než stihnem reagovať, pokračuje.
„ja viem, že vám to musí byť čudné a že ste stretávali takých ľudí, ale ja som sa ocitla v takej situácii…“ vzlyk a nádych „… viete ja som z michaloviec, ja tu učím na škole… a moja mama je ťažko chorá, je v nemocnici… ja sa nemam ako dostaviť do michaloviec, lebo nemám výplatu… mohli by ste mi pomôcť, prosím, ja viem, že je to pre vás čudné… ja sama som takých ľudí, ktorí ma o niečo prosili vždy ignorovala, ale naozaj, je to ťažká situácia… ja vám tie peniaze potom vrátim, povedze mi svojú adresu, ja vám to prídem osobne vrátiť..“
bol som mladý, veľmi mladý. naivný, hoci nie až tak veľmi. „choďte na políciu.“ jediná reakcia, ktorá ma napadla. a zas mi začala hovoriť to, čo môj otec nazýva „slovná hnačka“. tak teda stojíme uprostred toho trhu, ja, táto ženská, ktorá musí ísť do michaloviec, lebo jej matka je v nemocnici a všade okolo samý bezdomovec, degeš, bižutéria. a ja rozmýšľam .
jeden z tých degešov zrazu príde ku nám a pýta o oheň. a ja somvtedy ešte nefajčil. a hovorím mu „je mi to ľúto, ale nefajčím.“ hoci mi to nebolo ľúto, že nefajčím, skôr mi bolo ľúto, že nemám oheň, ale keď sa teraz zamyslím, tak mi nebolo ľúto ani jedno, ani druhé, ale občas všetci hovoríme veci, ktoré nie sú tak celkom pravda.
degeš sa automaticky otáča ku ženskej a tá reaguje „ani ja nefajčím.“ a degeš nato „ej tam..“ a ženská nato „pane, my nefajčíme, dajte nám pokoj, choďte preč.“
a degeš sa urazil. „ty bosorka, si zlý človek, si zlý človek.“ otočí sa ku mne a hovorí. „ty si dobrý, šťastie ti prajem, šťastie..“
a tak odišiel a ženská naň kričala a on kričal na ňu. A hneď ako odišiel ženská mi hovorí „vidíte, takí ľudia tu sú.“
a znova začína s tou hnačkou.
dal som je 50 euro.
povedal som, že nech sa mi to nesnaží vrátiť. bolo mi to jedno, chcel som pomôcť.
nato odišla.
chvíľu som tam stal medzi tými bezdomovcami, dôchodcami atď.
nato som vybehol von z toho trhu a očami sa rozhliadal po okolí. ženská prechádzala cez cestu so zapálenou cigaretou.
zrejme začala fajčiť, pomyslel som si.
hodina prešla, ja som nasadol na autobus a išiel do paríža. Bol zamračený a studený deň.
No, v celom príbehu sa mi pozdávalo napätie. Fakt šikovné. Len ma trocha sklamal záver. Celý čas som čosi také čakal. Teda nie ten Paríž, ale tú cigaretu. A čakal som reakciu ženy na 50 EUR. Spätne však musím priznať, že je dobré, keď tam nie je.